Náboženstvo nie je nutným predpokladom morálky

 
V modernej spoločnosti už koncepcie správneho života nie sú odovzdávané a vynucované „dominantným inštitucionálny aparátom“, pripomenul významný americko-rakúsky sociológ Thomas Luckmann vo svojej pražskej prednáške roku 2009. Tá je aj v našom slovenskom kontexte stále aktuálna.

Morálka sa skladá zo súboru predstáv o tom, čo je správne a čo nie. Popri tom názor na svet je zložený z predstáv o povahe života a smrti, rozlíšenia dobrého a zlého atď., pričom v týchto predstavách sú obsiahnuté rôzne skúsenosti.

V dávnych spoločnostiach a civilizáciách s jednotným morálnym poriadkom bola morálka určovaná a legitimizovaná náboženstvom. Zostávala „pevne pripútaná k náboženským inštitúciám“. Tie boli vlastne nábožensko-morálnymi inštitúciami s monopolom náboženstva, morálky a práva. Morálka a jej dôležitosť bola legitimizovaná odkazom na posvätné univerzum.

Náboženský morálny poriadok tak určoval koncepciu správneho života. Morálka a náboženstvo boli vnímané ako identické.

V modernej spoločnosti špecializácia hlavných oblastí verejného života a moderná verzia pluralizmu znamená okrem iného aj demonopolizáciu názorov na svet i koncepcií správneho života. „Kanonizovanie“ jedného názoru na svet, ktorý by bol záväzný a ktorý by prijala celá spoločnosť, už nie je možné. Nie je už možná dogmatizovaná koncepcia správneho života očakávaná a vynútiteľná „dominantným inštitucionálny aparátom“.

Toto všetko „však neznamená, že náboženstvo je na významnom ústupe“, ale že „prešlo epochálnou zmenou svojej spoločenskej formy“.

Analogicky morálka pozostáva tak z ostrovčekov tradičnej kresťanskej a židovskej morálky, ako aj z tradičnej humanistickej morálky i ďalších podôb sekulárnej morálky, pripomenul svojho času sociológ Thomas Luckmann.

V tomto zmysle môžeme dodať, že náboženstvo už nie je jedinou a výlučnou základňou morálky ani jej jediným legitimizačným nástrojom morálky. Alebo inak, náboženský morálny poriadok už v modernej demokratickej a pluralitnej spoločnosti nie je a nemôže byť jediným predpokladom a výlučným meradlom morálky a správneho života.

Lenže už aj Luckmann vedel o rôznych verziách kresťanského fundamentalizmu či fanatizmu, ktorý na modernitu nahliada ako na jav vytvárajúci zmätok a podporujúci nemorálne správanie. To je však už iná téma.