Najnovší prípad zneužitia mena známeho virológa Borisa Klempu opäť ukazuje, že na Zuckerbergovom Facebooku je beztrestne a bez zodpovednosti možné čokoľvek. Žiadne klasické médium by si niečo také nemohlo dovoliť, a keby predsa, čelilo by žalobe a sankciám.
O probléme beztrestného šírenia lží, očierňovaní, falošných kont a podobne na sociálnej sieti a o nutnosti regulatív aj pre tento typ média sa hovorí už dlhšie a čoraz hlasnejšie. Lenže stále sa nič nedeje, točíme sa v kruhu a zatiaľ je táto platforma spolu s niektorými ďalšími internetovými médiami účinným nástrojom na rozklad demokracie, šírenie konšpirácií a dezinformácií, vylievanie špiny, zneužívanie mena atď.
Tých zopár zmazaných profilov alebo príspevkov pôsobí skôr ako alibi, aby sa nepovedalo, že Facebook nič proti týmto nešvárom nerobí. Lenže nejde iba o samotný Facebook. Sú tu aj iní problematickí internetoví prevádzkovatelia. Ešteže v prípade podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd aspoň kompetentné štátne orgány konajú (nuž ale spomeňme si na Mizíkov prípad, všakže).
Aj keď v kontexte iného problému s fungovaním Facebooku, ale predsa: Austrália ukazuje, že aj jedna krajina samostatne môže niečo urobiť s problematickým fungovaním sociálnych sietí. Parlament schválil nový mediálny zákon, ktorému sa musel Facebook prispôsobiť. Kvôli novému regulatívu ihneď začal s austrálskou vládou rokovať a napokon došlo k dohode prijateľnej pre obe strany. Je to príklad, že aj na národných úrovniach je možné prestať sa len prizerať a sťažovať a je možné konať.
Podobne aj ďalšie krajiny ako Nemecko, Francúzsko či Estónsko prijali regulatívy pre sociálne médiá. Vláda, ktorá naozaj chce, dokáže tak urobiť.
Sociálne siete sú novým typom média a nemôžu fungovať bez zodpovednosti. Argument, že poskytujú len platformu a nenesú zodpovednosť za obsah, je alibizmus potvrdzujúci, že je to biznis bez akejkoľvek zodpovednosti a etických pravidiel. Fungovať s celosvetovým dosahom a vplyvom bez akejkoľvek zodpovednosti je nonsens. Aj klasické médiá boli svojho času nové, no museli akceptovať pravidlá a regulatívy. Ak na tie platia isté pravidlá a regulatívy, za porušenie ktorých sú sankcie, potom to musí rovnako platiť aj pre dnešné nové médiá.
Vôbec prvé regulatívy prišli ešte pred samotným rozhlasovým vysielaním ako ho poznáme dnes. Rádio bolo pôvodne interným komunikačným prostriedkom prvých rádioamatérov a niekoľkých menších organizácií. Každý účastník mohol povedať čokoľvek, zasahovalo to len najbližší okruh komunikujúcich. Lenže čoskoro nastala zmena. Málokto vie, že tá súvisí s tragédiou Titanicu.
Americký spisovateľ a expert na nové technológie Nicholas Carr nedávno pripomenul zabudnutý príbeh. Keď sa Titanic začal potápať, rádioamatéri slobodným a neregulovaným používaním rádiových frekvencií sťažili komunikáciu záchranných lodí. Dokonca šírili aj nepravdivé informácie, napríklad, že Titanic sa v skutočnosti vôbec nepotopil. Nebyť toho, počet zachránených by zrejme mohlo byť vyšší.
V reakcii na tieto skutočnosti americký kongres prijal prvý rozhlasový zákon a prvé regulatívy. O pár rokov neskôr americká justícia prvýkrát ustanovila, že rozhlas je médium verejnej služby, preto vysielateľ musí niesť zodpovednosť za vysielané informácie, resp. za obsah vysielania.
Pokrok a vývoj médií a ich šírenie si postupne vyžiadali ďalšie pravidlá, kódexy a regulatívy, ktoré sú dnes neoddeliteľnou súčasťou mediálneho sveta. Svet zaspal dobu, keď bolo potrebné podobne reagovať na internetové médiá ako nový typ médií, vrátane sociálnych. No stále sa to ešte dá. Ak riešenie mešká na spoločnej európskej úrovni, legislatívne by sa malo urýchlene konať aspoň na národnej úrovni. Tak ako to už niektoré krajiny urobili.
Súčasná slovenská vláda sa pasovala za vládu zmeny. Prijatie regulatív a nástrojov na vymáhanie zodpovednosti vo vzťahu k sociálnym médiám a internetovým prevádzkovateľom by malo byť naliehavou a nevyhnutnou zmenou. Zmenou, ktorá by prispela k väčšej ochrane demokracie a jej lepšiemu fungovaniu.