Naliehavosť, či pokojný optimizmus?

„Naši potomkovia nás sotva budú chváliť za to, keď kvôli nám budú chudobnejší a viac chorí iba preto, že za každú cenu chceme o kúsoček spomaliť globálne otepľovanie,“ citoval nedávno konzervatívny publicista John Tierney vo svojom článku v New York Times „skeptického ekológa“, profesora štatistiky na Kodanskej univerzite Bjørna Lomborga.

Práve problematika globálneho otepľovania je dnes jednou z hlavných oblastí stretu medzi americkými konzervatívcami a liberálmi. Tierney sa obul do niekdajšieho člena hnutia Greenpeace Lomborga, ktorý v roku 2001 vyvolal rozruch knihou The Sceptical Environmentalist, v ktorej popieral rýchle zhoršovanie sa stavu životného prostredia. Od bývalého člena Greenpeace to bolo šokujúce tvrdenie, ktoré vyvolalo búrlivé reakcie ekologických aktivistov.

Lomborgovi podľa analýz vychádza, že sa nám žije čoraz lepšie, chudoba vykazuje znižujúci trend a ochrana životného prostredia sa zlepšuje. Aj preto odmieta katastrofické scenáre a ohrozujúce skutočnosti chce analyzovať s chladnou hlavou. Lomborg za najväčšie ohrozenie nepovažuje zhoršujúci sa stav životného prostredia, ale chudobu. Hoci má uvedená Lomborgova kniha vyše päťsto strán a je vlastne analýzou a interpretáciou obrovského množstva štatistík, stala sa bestsellerom a jej autor sa stal mediálnou hviezdou.

Čo je naliehavejšie?

Pred krátkym časom Lomborg napísal ďalšiu knihu: The Skeptical Environmentalist’s Guide to Global Warming. Priznáva, že čoraz teplejšie letá zaťažujú organizmus, no zároveň pripomína, že zimné obdobie je omnoho nebezpečnejšie, čo dokazuje aj štatistika, podľa ktorej v Európe na dôsledky zimy každoročne zomiera sedemkrát viac ľudí než na dôsledky horúčav. Tiež konštatuje, že na zväčšujúce sa horúčavy dokážeme čoraz lepšie reagovať, napríklad aj vďaka klimatizácii. Lomborg podporuje úsilie hľadať nové energetické zdroje, no riešenie zakotvené v Kjótskom protokole, podľa ktorého sa jednotlivým krajinám stanovujú hranice emisií, nepovažuje za správne. Toto opatrenie podľa neho brzdí vývoj a je zbytočne drahé, pričom ani nie je veľmi účinné. Tento Lomborgov postoj však zaváňa objednávkou.

Podľa Lomborga sú aj omnoho naliehavejšie problémy: napríklad AIDS, podvýživa, malária, či znečistenie vôd. Oprávnene vyzýva, aby mestá miesto nariekania napríklad vysádzali viac stromov a parkov, a tiež, aby sa svet usiloval znížiť priepastný rozdiel medzi bohatými a chudobnými oblasťami. To je podľa neho najlepšia stratégia.

Otázka stratégie

Lomborg upozorňuje, že vzhľadom na obmedzené zdroje a možnosti, nevieme všetky problémy vyriešiť okamžite. Preto je potrebné stanoviť priority a vziať do úvahy náklady na opatrenia a ich účinnosť. Stratégia by podľa neho mala byť takáto: pri stanovení priorít najprv jasne určiť kritériá výberu a uprednostnenia, potom vyčísliť náklady na záchranu jednej jednotky a napokon začať riešiť tie problémy, ktoré vieme riešiť najefektívnejšie, t. j. pri ktorých s najmenšími nákladmi dosiahneme najväčšie zlepšenie stavu.

Skupina vedcov a ekonómov, ktorých Lomborg zorganizoval v roku 2004, na základe analýz naliehavosti a nákladnosti opatrení stanovila priority problémov, respektíve ich riešení. Výsledky práce tejto skupiny sú zahrnuté v tzv. Kodanskom dohovore. Ten však medzi najnaliehavejšie problémy nezaradil globálne otepľovanie, ale boj proti hladu, boj proti šíreniu vírusu HIV, či boj proti malárii. Rozdiel medzi prioritami v Kodanskom dohovore a Kjótskom protokole je daný tým, že vedci Lomborgovej skupiny si za kľúč zvolili záchranu ľudského života. Najbližšie takéto hodnotiace stretnutie by sa malo uskutočniť v roku 2008.

Neúnavne nastoľovať tému

Lenže mnohí renomovaní odborníci namietajú proti Lomborgovým metódam i záverom a vyvracajú jeho tvrdenia. A nielen vedeckí odborníci, ale aj publicisti. U nás pred časom Eugen Gindl napísal, že „Lomborgovým optimizmom sa bezpochyby radi nakazia všetci, ktorých stratégia udržateľného rozvoja rozčuľuje, pretože v diskusiách s jej prívržencami väčšinou ťahajú za kratší koniec“. Gindl sa nazdáva, že Lomborgov selektívny optimizmus prišiel na objednávku a že je to „nemravný optimizmus, ktorého cieľom je oslabiť občiansku ostražitosť, dodať falošné argumenty manipulátorom verejnej mienky v médiách“.

Ostatný, kto si vzal na mušku Lomborga, je spomínaný americký publicista z New York Times John Tierney, ktorý tak po čase opäť pootvoril otázku, či máme byť pokojní optimisti, alebo či je stav zeme a životného prostredia predsa len alarmujúci. Otázku, ktorú nemožno obchádzať ani lacným optimizmom, ani egoistickou a pohodlnou ľahostajnosťou, či uzatváraním sa do svojho privátneho sveta. Otázku, ktorú treba neúnavne nastoľovať aj u nás.

(Domino efekt 38/2007, s. 32-33)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs