„Obrazy nepriateľa majú najvyššiu prioritu pri konfliktoch,“ upozornil nemecký sociológ Ulrich Beck v knihe Vynachádzanie politiky. Takéto obrazy a konštrukty „predstavujú takpovediac alternatívny zdroj energie pre konsenzus.“
Čím silnejší je obraz nepriateľa a čím väčší je pocit ohrozenia, tým zdanlivo oprávnenejšia je aj vyhrotená reakcia. Vyhrotený obraz nepriateľa legitimizuje vyhrotenú rétoriku. Kto tento obraz či takúto rétoriku spochybní alebo kritizuje, je označený za neprajníka či nepriateľa. Najlepšie za nepriateľa národa alebo štátu.
Lenže rozdúchaná nenávisť nerozlišuje. Spomeňme si na násilie proti Poliakom v Británii, alebo tiež na násilné útoky proti cudzincom u nás.
Nejde však len o silne vyhrotené podoby takejto politiky a politickej rétoriky. Ide o každý deštruktívny prejav, štýl a spôsob, ktorý prispieva k hrubnutiu politiky a k jej agresívnemu vyhrocovaniu. Pretože každý takýto prejav v konečnom dôsledku napomáha extrémistom a vytvára navyše aj základ pre antidemokratický súhlas. Nejde len o šírenie neznášanlivosti a lží, či dokonca videa s rasistickými črtami z dielne Smeru a jeho predsedu. Ide aj o spôsoby, keď napríklad Sulík surfoval na vlne neznášanlivosti a potom prehlásil, že už nie je liberál, ale nacionalista. Ide aj o spôsoby, keď Matovič vyzýval publikum k vulgárnym prejavom, alebo keď napne svoje rečnícke svaly a kope neférovo a bez rozmyslu raz do šéfa kresťanských demokratov, inokedy ficovskou rétorikou do exprezidenta, alebo hrubo urazí prezidentku či spoluzakladateľa Verejnosti proti násiliu.
Falošní hráči s maskou akejsi sociálnosti, alebo na druhej strane falošní hrdinovia so starostlivo udržiavanou ilúziou boja proti korupcii vytvárajú dojem, že pravda je na ich strane. Excesívnym politickým exhibicionizmom, deštruktívnosťou a útokmi posilňujú svoje sebavedomie alebo prekonávajú svoje pocity neistoty. Takto sa z politiky robí nechutná reality šou, v ktorej kadejakí účastníci získavajú pozornosť publika. Medvedia služba extrémistom (chytajúcim všetky prihrávky na vnútorný rozvrat demokracie a pravidiel) ako vyšitá.
Všetko toto sa môže diať iba v atmosfére, na ktorú upozorňoval a pred ktorou varoval litovský filozof a profesor politických vied Leonidas Donskis. V spoločnej knihe so Zygmuntom Baumanom Tekuté zlo upozornil, že „v súčasnosti žijeme vo svete pesimizmu“. Ocitli sme sa „v období strachu, negativity, zlých správ“, v období, ktoré sa navyše vyznačuje aj „trápnou honbou za pozornosťou“ a „obsedantným, kompulzívnym … sebavystavovaním“. Sociálne siete sú na to najlepší kanál. Umožňujú ďalej šíriť „toxické lži, ktoré ubližujú, poškodzujú a brutálne urážajú“. Táto situácia umožňuje „zintenzívňovať hromadný výsev paniky a šírenie priemyslu strachu“.
Legitimizovanie rétorického násilia a deformovanie politickej kultúry rozvracia písané i nepísané, formálne i neformálne pravidlá demokracie. Až napokon takýto štýl politiky, ako svojho času upozornil Ulrich Beck, „umlčiava všetky otázky a hlasito zatvára dvere pred demokraciou“.
Alebo inak. „To naozaj chceme, aby nenávistní zúrivci určovali našu politiku? Práve v čase, keď čelíme tým najzložitejším a najvážnejším otázkam našej doby?“ spýtal sa pred časom v súvislosti s manipulatívnou kampaňou za brexit jeden z redaktorov Guardianu. Táto otázka je jednou z kľúčových pre kvalitu politiky a jej smerovanie a platí v tých najširších politických súvislostiach. Aj u nás na Slovensku, tu a teraz.