Potom, ako sa na začiatku nového tisícročia začali objavovať úvahy a otázky, aké bude toto nové obdobie a či sa ľudstvo dokáže zomknúť, či sa vieme na globálnej i národnej úrovni spojiť k spolupráci, nemecký sociológ Ulrich Beck uvažoval o tom, že takéto zomknutie, spojenectvo bude vynútené nejakou celosvetovou katastrofou.
Prišla katastrofa v podobe pandémie, no úvahy nemeckého sociológa sa ukázali ako priveľmi optimistické.
Na začiatku pandémie sa síce zdalo, že by solidarita, vzájomná pomoc, všímavosť, zomknutie sa či spolucítenie mohli byť sprievodnými znakmi tejto nečakanej katastrofy. Boli to reakcie na novú, šokujúcu a všetkých ohrozujúcu situáciu. Svet bol vystrašený, obrázky boli desivé a nevedeli sme, čo všetko nás ešte čaká. Bol to obrovský šok a solidarita bola prirodzenou a spontánnou reakciou.
Bol to však – až na niektoré krajiny s vysokou mierou očkovania a zodpovednosti – prechodný jav. Únava z pandémie sa podpisuje pod celkovú situáciu. K tomu antivaxeri a dezinfoscéna a politika robená optikou mocenských hier a politických preferencií.
Minulý rok ešte pred mohutným nástupom antivaxerskej scény nemecký filozof a expert na digitálne médiá Roberto Simanowski upozornil, že trvalejšie zomknutie nenastane, trvalejšie solidárne spoločenstvo sa nevytvorí, ani globálne ani na národných úrovniach, ale naopak, hrozí občianska studená vojna. Na Slovensku mu dnes môžeme dať za pravdu.
V každej spoločnosti sú deliace línie či štiepenia. To, čo vidíme dnes, teda určitá podoba rozdelenej spoločnosti, je len nová podoba starého fenoménu štiepenia.
To by nemusel byť až taký problém. Hlučná menšina je všade, no v civilizovanejších krajinách je na okraji, pretože zodpovední politici im nenadbiehajú a neotvárajú im zoširoka priestor.
Ani u nás by to nemusel byť problém, keby niektorí politici na čele s Matovičom a Ficom nemerali všetko optikou preferencií a politického marketingu. Keby títo politickí dobrodruhovia, ktorí počúvajú len seba a hrajú sa na expertov na epidemiológiu, virológiu a vlastne na všetko, a s nimi všetci tí, čo im pritakajú a vezú sa spolu s nimi, nenadbiehali hlučnej menšine a nerozdúchavali agresivitu a negatívne, prízemné vášne.
Posilňujú sebavedomie hlučnej menšiny, svojim správaním jej otvárajú priestor, prispôsobujú sa jej svojou rétorikou, aby sa vyhli ich hnevu. Nezastávajú sa tých, vďaka ktorým táto spoločnosť ešte funguje, neprihovárajú sa tichej väčšine.
Tí hluční sa za svoju hlúposť už ani nehanbia. Lebo politici typu Matovič, Kollár či Fico im odkazujú, že ich hlúposť vlastne nie je hlúposťou, pričom im ešte nadbiehajú a vychádzajú v ústrety. Predháňajú sa v agresivite a hrubosti, ktorej adorujú zaslepené fankluby. Tie potom ich kopance sebavedomo šíria ďalej.
Hlúposť sa stáva hrdým až frajerským postojom, no slušnosť a zodpovednosť sa stávajú takmer až zaznávanými a necenenými. Sem sme sa dostali, sem nás doviedla a toto dovolila akože vláda zmeny.
Škoda, že aj premiér sa na toto všetko len nemo prizerá a hoci osobnostne má bezpochyby na viac, neakceptovateľné spôsoby dokáže odsúdiť len v prípade opozičných politikov. Na najvyšších poschodiach štátu tak jedinou oporou, jediným zástancom a hlasom slušných a zodpovedných ľudí zostáva pani prezidentka. Aj preto si do nej potrebujú svorne kopnúť Fico aj Matovič, ako by kopali za jeden wrestlingový tím.
Prehlbujú sa zákopy, rozdelenie sa stáva kritickým a nebezpečným. Pre niektorých až fyzicky, ako sme to nedávno videli, no pre všetkých aj z hľadiska fungovania demokracie, štátu a jeho inštitúcií.
Dostali sme sa na prah studenej občianskej vojny. A tým aj k rozvratu štátu a demolácii demokratických pravidiel. Toto vám vyhovuje? Toto ste chceli? Už ste spokojní?