Pred krátky časom detektor lži iba potvrdil, čo niekoľkí publicisti tvrdia už roky, že totiž odsúdení v kauze zavraždenia medičky Ľudmily Cervanovej z roku 1976 nemajú s týmto prípadom nič spoločné. Výsledky z detektoru lži jednoznačne ukázali, že tvrdenia o tom, ako niektorí novinári a publicisti obhajujú zločincov a robia mediálnu kampaň proti sudcom a bývalým vyšetrovateľom boli sebaobranným mechanizmom tých, ktorí dobre vedeli, že robia alebo aspoň kryjú zločin proti ľudskosti.
Účel a prostriedky
Publicisti, ktorí sa kauze Cervanová podrobne venujú už niekoľko rokov, viackrát už upozornili na manipulovanie s vyšetrovaním i so spisom, na zatajovanie dôkazov o nevine odsúdených a pod. Veľakrát už bolo povedané, že hoci roku 1990 federálny Najvyšší súd prikázal zaoberať sa dôkazmi, ktoré zozbierali vyšetrovatelia v prvý rok vyšetrovania, Krajský súd v Bratislave i Najvyšší súd tak neurobili. Už istý čas je známe aj to, že tieto listinné dôkazy sa našli v levočskom archíve, kde je aj kľúčová svedecká výpoveď manželov, ktorí pred tridsiatimi rokmi vypovedali, že videli mladú študentku nastupovať do auta s rakúskou ešpézetkou s mužmi arabského typu. O túto kľúčovú výpoveď nemal záujem ani Najvyšší súd, hoci by znamenala zvrat a potvrdenie neviny odsúdených. Aj prístup k tomuto prípadu svedčí o tom, že pre slovenskú justíciu, zaplavenú korupciou, vzájomným prepojením aktérov z čias reálneho socializmu i falošnou stavovskou súdržnosťou, v niektorých prípadoch účel naďalej svätí prostriedky.
Ignorovanie znaleckej výpovede
Jednou zo zarážajúcich, no menej známych skutočností je spôsob, akým v roku 2003 narábal so znaleckou výpoveďou senát Krajského súdu v Bratislave. O čo ide? Pitevný protokol z roku 1976 uvádza, že neboli zistené žiadne stopy násilia, ktoré by poukazovali na to, že na menovanej bola vykonaná súlož, alebo iná sexuálna manipulácia. Keďže tu z priestorových dôvodov nie je možné podať analýzu posudkov z ďalších rokov, ktoré obsahujú účelový posun, prejdime rovno k súdnej zápisnici zo 4. februára 2003. Podľa zápisnice na otázku, či mohlo byť vykonané viacnásobné opakované znásilnenie na poškodenej viacerými mužmi, znalec odpovedal: „Ak by bolo znásilnenie sprevádzané hrubým násilím, ktoré by zanechalo stopy na tele vzdor pokročilým hnilobným zmenám, tak by to bolo prípustné, my sme ale takéto stopy nenašli“ (číslo listu 1000, str. 15). Iné miesto tejto zápisnice (č. listu 1832) však dokazuje, že rozlíšiteľnosť povrchu pohlavných orgánov obete bola jasná a jednoznačná. Na vysvetlenie znalec uviedol, že niektoré orgány neboli vystavené hnilobe a neboli veľmi zmenené a „mohli sme preto vzdor hnilobným zmenám posúdiť stopy násilia, (…) ktoré sme nenašli“ (číslo listu 1001, strana 16).
Predsedníčka senátu Krajského súdu, nielen že tento dôkaz ignorovala, ale v rozsudku na strane 67 uviedla niečo celkom iné, než sa uvádza v súdnej zápisnici: „… nebolo možné vzhľadom na pokročilú hnilobu zistiť drobné stopy násilia. Pri prehliadke pohlavných orgánov neboli zistené žiadne stopy násilia, ktoré by svedčili o násilí hrubom, povrchové známky nebolo možné zistiť.“ Tvrdenie v rozsudku preukázateľne nesúhlasí s tvrdením v súdnej zápisnici! Popri tom je výsmechom práva i logiky, že rozsudok zakladá motív údajnej vraždy na znásilnení, ktoré samotná súdna zápisnica nepotvrdzuje! Keby totiž vykonštruovaný scenár únosu i znásilnenia pod ťarchou skutočných dôkazov padol, celý vymyslený scenár vraždy by bol obrátený naruby.
Postup Krajského súdu roku 2003 bol akoby premyslenou prihrávkou pre Najvyšší súd. Odvolací senát Najvyššieho súdu tak minulý rok v rámci stavovskej súdržnosti cynicky vykonal, čo vykonať chcel. Inak by totiž potopil priateľov zo súdneho dvora i ďalších, ktorí sa na vykonštruovanom procese v čase komunizmu podieľali a dnes sú na zaujímavých postoch. A ako tieň ich sprevádza vedomie, že zločiny proti ľudskosti sú nepremlčateľné. A tiež aj vedomie, že tento prípad nezostáva ležať v zabudnutí, ako by si to želali.
(Domino efekt, 12/ 2007, s. 10)