O narcizme a nutkavej potrebe sebaprezentácie

 
Človek s narcistickým charakterom si vytvoril hrdinský obraz o sebe, avšak jeho „idealizácia vlastnej osoby a vlastných schopností je veľmi vzdialená realite“, pripomína nemecký terapeut Heinz-Peter Röhr v knihe Narcizmus – vnútorný žalár.

Druhí ľudia sú pre takéhoto človeka prostriedkom na potvrdzovanie jeho grandiózneho ja. Vzťahy a kontakty, ktoré „už neprinášajú výhody, strácajú význam a sú ukončené“. Druhých vie „pozitívne hodnotiť, keď je to pre neho výhodné“. Každého pomeriava „len podľa jedného vzorca: je so mnou alebo proti mne?“. Vytvoril si tak mechanizmus čierno-bieleho videnia sveta.

Takíto ľudia sa snažia čo najviac upriamovať na seba pozornosť. Všetko, čo by ich mohlo ohroziť  či spochybniť, odrazia a znevážia. „Majú obrovskú energiu a často podávajú pozoruhodné výkony“, upozorňuje Röhr. Dávajú najavo svoje nasadenie, nadmernú aktivitu a vyťaženosť, ak ide o to zapôsobiť na publikum alebo sa chrániť pred kritikou. Avšak ich mimoriadne, na výkon orientované nasadenie je len manévrom, ktorý má zakryť presadzovanie ich ega. Vnútornú neistotu kompenzujú neoblomnosťou i orientáciou na výkonom.

Takýto človek chce vzbudiť dojem, že robí dokonalú prácu a nerobí chyby. Vždy má pravdu on. To len tí druhí, čo nie sú z jeho tábora, sa mýlia, robia chyby, to oni robia veci zle, to oni mu závidia. „Cíti sa nenahraditeľný a pocit vlastnej hodnoty akoby tým rástol.“

Grandiózny obraz, ktorý si o sebe vytvoril, navyše posilnený neustálym výkonom a nasadením, ho v skutočnosti má chrániť pred kritikou a spochybnením. Pracujem celý deň, robím, čo sa dá, sotva spím a vy ma ešte kritizujete? Je to systém obrany, pretože „kritika vlastnej osoby je pre neho takmer neúnosná“, pripomína nemecký terapeut. Ak to z nejakého dôvodu nejde podľa predstáv, ak je len náznak zlyhania či neúspechu, rozvinie v sebe „doslova identitu obete“.

Ani dobre mienené námietky nevedú takého človeka k sebareflexii a korigovaniu správania. Útočí, kritizuje, ale sám si žiadnu kritiku, ani tú naozaj vecnú a konštruktívnu, nepripustí a vníma ju ako útok proti svoje osobe. „Zlosť a nenávisť sú ústredné pocity, ktoré sú podprahovo pociťované takmer stále,“ pripomína Röhr. Najmä, keď pocíti spochybňovanie, námietky či kritiku, „môže hnev prekypieť a môže dôjsť k strate kontroly“ nad reakciami a správaním.

Skrývaná závisť a zlosť ho vedie k deštruktívnosti, k tomu, že „hľadá možnosti, ako pozitívne veci rozbíjať“. Takýto človek „šíri negatívnu, agresívnu náladu“, upozorňuje Heinz-Peter Röhr. Niekedy je spokojný, až keď všade navôkol zavládne deštrukcia, hnev, negativizmus. Samozrejme, vždy všetko obalené do šľachetných cieľov.

V idealizovanom obraze seba samého si utvára pocit vlastnej dôležitosti. Nadhodnocuje vlastné schopnosti. Chce mať neustálu pozornosť. V našom politickom kontexte sa nám žiada dodať, že vo verejnej funkcii napríklad neustálymi tlačovkami či závislosťou na sociálnych sieťach a nutkavou potrebou neustále sa tam zviditeľňovať bez rozlišovania vkusu, slušnosti a vhodnosti.

V rozprávkach má riešenie veľkých výziev, skúšok či mimoriadne ťažkých situácií zvyčajne veľkolepý, dramatický, rituálny charakter, pripomína nemecký terapeut. K tomu dodajme že v reálnom verejnom živote človek s grandióznym ja takisto potrebuje veľkú udalosť, veľký príbeh. A obľubuje dramatické scény a priam rituálne opakovanie scén sebaprezentácie. Aby ukázal, že on a len on je ten, kto nás zachraňuje. On a len on to dokáže a nik okrem vyvolených mu do toho nebude hovoriť. Len škoda, že tým napokon zatemní aj kladné vlastnosti a schopnosti i pozitívne stránky svojho príbehu.

P.S. Prípadné konkrétne asociácie tentoraz ponecháme na čitateľa.

Print Friendly
Marián Balázs