Narodenie Krista ako prameň solidarity

Prísľub narodenia božského či Bohom požehnaného dieťaťa, prísľub, ktorý vysloví anjel alebo nejaký Boží posol, je archetypálny obraz a motív, ktorý nájdeme vo všetkých veľkých náboženstvách.

Z príbehu Ježišovho narodenia ľudová zbožnosť vytvorila idylický obraz, za ktorým však nemožno nevidieť túžbu duše po čistom ľudskom cite, po niečom krehkom a jemnom. Na druhej strane teologické a spirituálne interpretácie ponúkajú podnety pre prehodnotenie našej osobnej i spoločenskej praxe.

Solovjevov výklad inkarnácie

Solovjev pri výklade inkarnácie Krista vychádza z tvrdenia, že každé zjavenie božského prvku je určované charakterom prijímajúceho prostredia. V dejinách sa tak deje skrze znaky povahy a osobitosti národa. Božský prvok sa zjavil indickému duchu ako nirvána, gréckemu duchu ako idea a ideálny kozmos a hebrejskému duchu ako osobnosť, živý subjekt, pretože charakter hebrejského národa spočíva práve v prevahe osobného prvku. Tento charakter sa prejavuje v celom historickom živote tohto národa. Židia napríklad nemohli vytvoriť epos ani drámu, ako to bolo v Indii alebo u Grékov. Vyznamenali sa v hudbe, čo je takisto vyjadrenie vnútorného subjektívneho hnutia duše, ale nevytvorili nič významné v plastických umeniach. Vo filozofii dospeli iba k mravnej didaktike, v čom sa opäť zrkadlí záujem subjektu. V súlade s tým aj v náboženstve ako prví poznali Boha ako osobu, subjekt, „ja“; nemohli sa uspokojiť s predstavou božstva ako neosobnej sily či idey.

Ak teda prostredie vtelenia božského princípu bolo dané národným charakterom Židov, potom podľa Solovjeva aj jeho čas musel závisieť od celkového historického procesu. Keď sa ideálne princípy, prevládajúce v grécko-rímskom svete, ukázali ako nepostačujúce, zrodilo sa vedomie, že idea nestačí na boj so životným zlom. Tak sa zrodila predstava a potreba, aby sa pravda vtelila do živej osobnej sily a tak sa skoncentrovala. Tak došlo k zbožstveniu cisára. V židovskom prostredí sa Božia pravda skoncentrovala do osoby Ježiša v podobe živej osobnej sily. Ak je zmyslom sveta vnútorná jednota, v podobe živej osobnej sily touto jednotou je láska.

Keď sa po mnohých tisícročiach vývoja kozmu objavila prvá rozumová bytosť, bolo to zjavenie zmyslu sveta ako idey vo vedomí. Keď sa po ďalších tisícročiach objavil totálne zduchovnený človek, Kristus, bolo to zjavenie, že Absolútny duch je schopný asimilovať a totálne preniknúť hmotu. Kristus zjavuje, že Boh je láska. Jeho bytosť nie je len individuálnou bytosťou, ale aj bytosťou univerzálnou. Kristus je večný duchovný stred kozmu.

František z Assisi

Solidarita a pokora Boha, prejavená inkarnáciou Krista, sa pre jedného z najobľúbenejších svätcov v dejinách Františka z Assisi stáva jedným z hlavných prameňov osobnej, angažovanej a priam bytostnej solidarity s biednymi, chudobnými, opovrhovanými, utláčanými.

Rok 1223, v ktorom si tento svätec jedinečným spôsobom pripomenul narodenie Krista, bol pre neho rokom zvlášť aktívnych vzťahov s vysokopostavenými mužmi svetského aj cirkevného prostredia. Za tieto vzťahy však platil mnohými sklamaniami. Po sklamaní z pápežskej buly, ktorá hrozila exkomunikáciou  každému, kto by nedodržiaval nové, na mnohých miestach zmenené pravidlá rádu, opustil Rím a utiahol sa do Greccia. Tam mu Giovani di Velita daroval zalesnený vrch, kde si v jaskyni na skalnej stene založil pustovňu. Tu v Sabinských horách svätcovi priatelia postavili jasle, priniesli seno a priviedli vola i osliatko – prvý náznak neskorších živých betlehemov. Noc osvecovali horiace fakle ľudí vystupujúcich na vrch, aby sa zúčastnili nezvyčajného slávenia Vianoc. Konala sa tu polnočná omša, na ktorej František z Assisi ako diakon kázal a ktorá predsa len ako-tak dala zabudnúť na bolesti a sklamania uplynulého roka.

Claudio Mattei, vedúci skupiny Priatelia jasličiek, však v živom betleheme, ktorý pripravil František, nevidí prvky jasličiek, aké máme v dnešnej podobe. Spolu s inými tvrdí, že prvé skutočné jasličky pripravil v roku 1289 Arnolfo di Cambio, jeden z veľkých umelcov svojich čias, pre rímsku baziliku Santa Maria Maggiore, kde sa uchovávajú dodnes. Ide o osem mramorových sôch zobrazujúcich Madonu s novorodeniatkom, Jozefa, troch kráľov a vola s oslom. Rozdiel medzi Františkovými a Arnolfovými jasličkami je však nepatrný.

Nový, nepoznaný svet

František z Assisi vidí v inkarnácii Krista obrovskú pokoru Boha, ktorý prijal okolnosti úplnej chudoby, aby vstúpil do dejín sveta. Boha tu vníma ako dieťa bez domova, ako toho, komu bolo odopreté prístrešie. Z reflexie nad touto solidaritou Boha vychádza jeho osobná soliadrita s núdznymi. Solidárny príklon k núdznym realizuje nielen spolucítením či pomocou týmto ľuďom, ale aj dobrovoľným pričlenením sa k tejto vrstve: dobrovoľnou voľbou chudoby,  prácou vlastnými rukami a v prípade potreby aj žobraním. Kým chudobní či biedni ľudia v Assisi sa vo svojej situácii ocitli nedobrovoľne, Františkovi spoločníci si slobodne zvolili takýto stav a slobodne vyslovili „áno“. Pri nedobrovoľnom ocitnutí sa v podobnej situácii musí človek čeliť vnútornému napätiu, ktoré ho môže vohnať do rôznych, často až krajných rozhodnutí, reakcií či afektov. V druhom prípade práve toto slobodné „áno“ dáva človeku inú dimenziu a vnútorne ho otvára pre nový, dosiaľ nepoznaný svet. Františkova dobrovoľná chudoba ako chudoba nasledovania a solidarity má svoje sociálne, psychologické, ekonomické, teologické aj politické dôsledky. Ponúka novú alternatívu voči spôsobom konania vtedajšej (i dnešnej) moci.

Spiritualita a angažovanosť

Zo sprirituality vtelenia  a z vnímania narodenia Krista ako solidarity Boha s človekom, svetom a jeho dejinami vyplýva požiadavka aktívnej solidarity s núdznymi a zasadzovanie sa za pokoj a spravodlivosť. Táto solidárna a angažovaná prax, prameniaca zo solidárnosti Boha, sa stáva novou alternatívou. Preto kresťan žijúci podľa evanjelia „musí chápať dejiny a skutočnosť z perspektívy chudobných. Každý sa musí pričiniť, aby sa spoločnosť zmenila, ak nevychádza v ústrety základným požiadavkám chudobných“ (C. Pohlmann). Z tohto hľadiska je spoločnosť natoľko kvalitná a vyspelá, nakoľko dokáže chrániť slabých a bezmocných, postarať sa o núdznych a pod. Život kresťana podľa evanjelia musí obsahovať aj prorocký protest proti konzumnej spoločnosti, odopierajúcej práva svojim členom. Už Marx poukázal na skutočnosť, že mravná prax nie je spoločensky neutrálna a politicky nevinná.

Biblická a kresťanská myšlienka Boha je hlboko praktická. Táto myšlienka Boha vyžaduje zodpovednosť, aktívny odpor proti znevažovaniu človeka a solidárnu prax. Tu sa však myšlienka Boha stáva zároveň hlboko politickou – ako vyjadrenie rozhodnutia, že všetci ľudia majú dôstojnosť a túto dôstojnosť treba chrániť. V tomto kontexte sa kresťanská viera javí ako solidárna nádej, ktorá „v sebe skrýva istotu meradiel, ktorými sa človek môže tvárou v tvár nahromadenému utrpeniu spravodlivých postaviť proti vládnucej nespravodlivosti“ (Johann Baptist Metz).

Život pre a od druhých

Z pochopenia najvyššej solidárnosti sa rodí solidárna prax človeka, život pre druhých ako zrkadlo vzťahu s Bohom. Ako pripomína Bonhoeffer, „náš vzťah k Bohu nie je náboženský vzťah k najvyššej Bytosti, absolútnej v moci a dobrote, ale nový život pre druhých skrze účasť v Bytosti Božej“.

Tento vertikálny aj horizontálny vzťah sa prežíva a uskutočňuje uprostred situácie širokého odcudzenia. Teológ Paul Tillich upozorňuje: „Situácia nášho celého života je odcudzenie od druhých a od seba samých, pretože sme odcudzení od základu svojej bytosti, pretože sme odcudzení od pôvodu a cieľa svojho života… Sme odlúčení od tajomstva, od hĺbky a veľkosti svojej existencie… Priepasť odlúčenosti nie je vždy vidieť. Ale stala sa viditeľnejšou našej generácii než generáciám predchádzajúcim vďaka nášmu pocitu nezmyselnosti, prázdnoty, pochybnosti a cynizmu…“ Vo chvíľach uvedomenia si tejto skutočnosti však prichádza milosť, ktorá človeka zasiahne, odbúrava priepasti odcudzenia a ktorá „nám umožňuje prekonať tragickú odlúčenosť pohlaví, generácií, národov, rás a dokonca aj úplnú odcudzenosť medzi človekom a prírodou“.

Nietzscheovský bolestivý výkrik o závane prázdna do našich tvárí, o zmietaní sa sem a tam môže nájsť uzdravenie skrze najhlbšiu solidaritu prameniacu z obnoveného vedomia a skrze uzdravenie odcudzení.

Posolstvo Vianoc

O príbehu Ježišovho narodenia, ktorý je impulzom pre nový zmysel dejín, však nemožno hovoriť chrbtom k utrpeniu nevinných. Masaker, ktorý vyhlásil jeden z mnohých krutovládcov v dejinách, je obrazom všetkých útokov proti nevinným, všetkého násilia v dejinách, obrazom všetkých táborov smrti. Sú tu zastúpené všetky obete dejín. Hovoriť o Kristovom narodení chrbtom k utrpeniu nevinných i chrbtom k nútenej emigrácii, ktorá v sebe sústreďuje všetky nútené emigrácie miliónov ľudí v dejinách, je neúplné a nedôsledné. Dnes po bolestivých skúsenostiach 20. storočia musíme povedať, že „nejestvuje taký zmysel dejín, ktorý by bolo možné zachrániť chrbtom k Osvienčimu, nijaká pravda dejín, ktorú by bolo možné obhajovať chrbtom k Osvienčimu, ani Boh dejín, ktorého by bolo možné uctievať chrbtom k Osvienčimu“ (Metz). Aj o tomto musíme hovoriť, keď hovoríme o Ježišovom narodení, po ktorom nasledovali výkriky bolestí nevinných a záchrana života uprostred strachu a úteku.

Aj to je posolstvo Vianoc, posolstvo vstupu Boha do ľudských dejín, posolstvo príbehu narodenia Ježiša, ktorý už prvým okamihom svojho života má účasť na osude chudobných, bezmocných, bezbranných, utláčaných či vytláčaných na okraj spoločnosti. Táto udalosť pokračuje celoživotným príbehom solidarity, viery, nádeje a lásky. Príbeh však nekončí. Pokračuje v srdciach a životoch miliónov tých, ktorí v narodení človeka Ježiša vidia a cítia čosi omnoho hlbšie, čosi, čo rezonuje aj v ich duši, čosi, čo sa ich nepodmienene dotýka, čo ich vedie niekedy aj proti prúdu a čo im dáva silu zápasiť o ľudskejší svet.

(Domino fórum, 51-52/2004, s. 32)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs