Nemožno sa hlásiť ku kresťanstvu chrbtom k obetiam

 
Pápež František od nástupu do úradu roku 2013 mení zvyklosti a pravidlá. Najprv vymenil honosný pápežský dom za skromnejšie obydlie a drahé pápežské rúcho za jednoduchú bielu sutanu. Odmietol tradičný obrnený papamobil a používa otvorený džíp.

Zakrátko sa rozšírila informácia, že s arcibiskupom Konradom Krajewskim sa z času na čas inkognito prechádza večernými uličkami Ríma a pomáha chudobným a bezdomovcom.

Vzdáva sa nadradeného cirkevného moralizovania a vyhýba sa redukovať kresťanstvo iba na témy interrupcií či rozvodov.

Z nového pápeža zostala kúria v šoku už mesiac po jeho zvolení. František vtedy navštívil isté nápravné zariadenie a pri obrade umyl nohy dvanástim väzňom, vrátane dvoch žien, čo bolo v rozpore s cirkevnými pravidlami. Zaradením žien do tohto liturgického obradu iba pokračoval v tradícii, ktorú praktizoval už ako arcibiskup v Buenos Aires. V januári 2016 potom už aj oficiálne oznámil zmenu predpisov.

Keď roku 2016 v liturgii na Zelený štvrtok v utečeneckom centre Castelnuovo di Porto umyl nohy dvanástim utečencom, ôsmim mužom a štyrom ženám z rôznych kultúr a náboženstiev, bolo to pokračovanie jeho úsilia reformovať cirkev smerom k väčšej otvorenosti. No v kontexte utečeneckej krízy to znamenalo najmä solidaritu s utečencami a jasné rozlíšenie vinníkov a obetí.

Jorge Mario Bergoglio už po svojom zvolení roku 2013 varoval pred „nevraživým zovšeobecňovaním“. Na jeseň 2015 pri návšteve Florencie adresoval kritiku dovnútra cirkvi, keď vyčítal nedôveru voči utečencom, čo hľadajú „ľudskejšie podmienky pre život“. Pripomenul, že nedôvera, podozrievania a predsudky „protirečia biblickému prikázaniu prijímať núdzneho cudzinca s úctou a solidaritou“.

Nutnosť rozlišovať medzi násilníkmi a obeťami zopakoval aj v tradičnom veľkonočnom posolstve 2016. Európanov vyzval, aby nezabúdali na „mužov a ženy hľadajúcich lepšiu budúcnosť“, na zástupy „migrantov a utečencov, vrátane mnohých detí, unikajúcich pred vojnou, hladom, chudobou a sociálnou nespravodlivosťou“.

V mnohých ďalších posolstvách sa dalo medzi riadkami čítať aj varovanie, že ak budeme nevraživo zovšeobecňovať a spájať utečencov s teroristami, ak prestaneme rozlišovať medzi vinníkmi a obeťami, riskujeme, že demokraciu ešte viac odovzdáme populistickým, radikálnym a extrémistickým silám.

Táto jeho rétorika opakovane zaznieva aj v kontexte Vianoc. Pred rokom som na tomto mieste (v texte Pápež František znovu vyzýva vystúpiť z tieňa kultúrnych a nacionálnych egoizmov) načrtol, že Ján Pavol II., Benedikt XVI. aj František poukazovali, resp. poukazujú na príbeh Ježišovho narodenia a jeho súvislostí aj ako na príbeh utečeneckej rodiny – ako zástupného príbehu všetkých utečencov a azylantov utekajúcich pred hrôzami vojen, násilia, či tyranie.

Na Slovensku sa viacerí politici, hlásiaci sa ku kresťanstvu, radi odvolávajú na cirkevné, resp. pápežské vyjadrenia o interrupciách, o téme rodiny a podobne. V poriadku. No keď pápež František (a pred ním aj Benedikt) hovorí o téme utečencov a migrácie, a to aj v súvislosti s Ježišovým príbehom, keď v tomto kontexte vyzýva k prekonaniu národných, kultúrnych i náboženských egoizmov, odrazu sa tvária ako hluchí a slepí. Ba ich postoje sú celkom opačné. Im vyhovujúce náboženské odvolávky zjavne používajú iba na potvrdzovanie svojich zafixovaných ideologických či dogmatizujúcich postojov. Lenže nemožno hovoriť o Bohu ani k Bohu chrbtom k obetiam. Nemožno vyznávať vieru či odvolávať sa na kresťanstvo chrbtom k obetiam dávnych dejín i dnešných neľudských situácií. Situácií neraz podobných tým, pred ktorými pred dvomi tisícročiami s obrovským rizikom utekala do cudziny aj samotná nazaretská rodina.

 

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs