V kaplnke Svetovej rady cirkví v Nairobi stojí kríž istého brazílskeho rezbára, na ktorom Kristova tvár pripomína mnohých umučených a popravených Brazílčanov a z jeho naširoko otvorených úst akoby bolo počuť výkrik bolesti doliehajúci na celú zem. Autor tu pochopil, že Boh je solidárny s týmito obeťami nespravodlivosti a neprávosti. V Nikarague je ďalší nezvyčajný obraz kríža: roľník je tu pripevnený k vidlám a lopate a symbolizuje obete útlaku. Autor tu pochopil, že Boh stojí na strane drobných roľníkov, ktorým ukradli pôdu a vykorisťovali ich. Na obraze istého indického umelca s názvom „Pluh“ Kristus nesie pluh a zastupuje tak všetkých zotročených, ubitých, umlčiavaných. Autor aj tu pochopil, že Boh je solidárny s utláčanými a zotročenými. A na južnom Slovensku v obci Svodín je nádherná, azda najkrajšia pieta u nás: pod mohutným krížom anjel drží v náručí mŕtveho vojaka. Aj tu ktosi pochopil, že Kristus a v ňom Boh je solidárny s obeťami nezmyselných vojen i s bolesťou tých, ktorí v nich stratili svojich blízkych. V podobných vyobrazeniach by sme mohli pokračovať ďalej. Teológ Anton Rotzetter pripomína, že takéto vyobrazenia kríža „omnoho väčšmi zodpovedajú tomu, čo znamená, než kríže, na ktoré sme si zvykli“. A dodáva, že „kríž musí znovu provokovať, lákať von z bezpečnosti k zasadzovaniu sa,“ pretože „mi ukazuje človeka v inom svetle“.
Teológ Jürgen Moltmann sa priznáva, že uvedomenie si Ježišovej opustenosti na kríži ho v roku 1945 v tábore vojenských zajatcov priviedlo ku kresťanstvu. Keď sa Moltmann díva späť do dejín, vidí v nich výkriky nevinných. Kristus a v ňom Boh prijíma na kríži všetky bolesti dejín, všetky výkriky nevinných – toto je jediná odpoveď na starú a večne prítomnú otázku o vzťahu Boha k utrpeniu vo svete.
Kríž hovorí, že sa nemôžeme uspokojiť s neškodným obrazom Boha i náboženstva. Zároveň sa stáva miestom i symbolom oslobodenia. Toto oslobodenie sa dnes musí presadiť aj v takých oblastiach, ako je oblasť chudoby, násilia, ničenia prírody, kultúrnej odcudzenosti, či sféra nadvlády kategórie čisto ekonomického myslenia nad kategóriou solidarity. Oslobodenie však neprichádza automaticky, akoby samé bez nás; sme vyzvaní konať v prospech tohto oslobodenia. Mravná prax nemôže byť spoločensky neutrálna ani politicky nevinná.
Kríž a potom posledný a definitívne víťazný akt tohto príbehu – tieto dva momenty odpovedajú na otázku, či mocní smú víťaziť nad nevinnými, utláčanými a bezmocnými. A tiež pripomínajú, že neexistuje nijaký zmysel dejín, o ktorom by bolo možné uvažovať, či dokonca obhajovať ho chrbtom k ich obetiam.
(SME, 10. 4. 2007)