Neokonzervativizmus včera a dnes

Zvláštne spojenie konzervativizmu s ekonomickým liberalizmom

 

Pri pohľade na americkú politiku posledných rokov je zrejmé, že realizuje predstavy amerických neokonzervatívcov. Určitý morálny a filozofický pohľad sa zrazu stal obrovskou hybnou silou, podobne ako v menších pomeroch britská idea tretej cesty. Americký neokonzervativizmus rozdelil svet na dve časti: na svet dobrej liberálnej demokracie a na démonizovanú os zla. Po takmer päťdesiatich rokoch zrenia sa idea neokonzervativizmu pretavila do politickej, ekonomickej i spoločenskej sily, ktorá vplýva na dnešný beh dejín azda iba preto, že je ukotvená v superveľmoci. Neokonzervatívci už roku 1980 vnímali Reaganovo víťazstvo v prezidentských voľbách ako svoje a hovorili o ukončení hegemónie ľavicových ideí.

Cesta k neokonzervativizmu

Americký konzervativizmus sa v polovici dvadsiateho storočia odvolával napríklad na myšlienky Georgea Washingtona, Coleridgea, Thoreaua, Burkea, Churchilla, či Adenauera. V časoch tzv. mccarthyzmu sa neoddeliteľnou súčasťou konzervativizmu stal antikomunizmus. Práve v tomto spojení sa do konzervativizmu dostali prvky populizmu, ktoré však noví konzervatívci odmietali. Tak sa neokonzervatívci, pôvodne liberálno-ľavicoví myslitelia vyčlenili proti populistickým konzervatívcom. Od päťdesiatych rokov sa stali nositeľmi odporu proti totalitnému komunizmu i proti populizmu. Fašizmus a komunizmus vnímali ako rovnaké totality. Popri svojom konzervatívnom smerovaní zostali verní liberálnym ideám z čias vzniku Spojených štátov, od ktorých sa však samotní liberáli začali postupne vzďaľovať.

Noví konzervatívci, ktorí sa začali formovať v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, sa potrebovali odlíšiť aj od katolíckych konzervatívcov vedených Williamom Buckleyom, ako aj od protestantských fundamentalistov, s ktorými sa spája vznik hesla „tichá väčšina“, hesla tzv. Novej ľavice zo sedemdesiatych rokov. Termín neokonzervativizmus použil prvýkrát istý kritik na označenie tejto novej generácie konzervatívcov, ktorí už po roku 1945 začali vyvíjať vplyv na americkú politiku. Už z týchto počiatkov je zrejmé, že pre prvých neokonzervatívcov náboženský fundamentalizmus nebol prijateľný. Bol to predovšetkým spoločensko-filozofický prúd. Patrili sem takí odborníci na spoločenské vedy ako napríklad Daniel Bell, Peter Viereck, Seymour Martin Lipset, šéfredaktor Public Interestu Irving Kristol, či šéfredaktor Commentary Norman Podhoretz. Práve Irving Kristol prevzal termín neokonzervativizmu a používal ho na označenie svojich vlastných postojov, ako aj na označenie tých amerických konzervatívcov, ktorí zdieľali jeho politické postoje. Priznáva, že na jeho zmýšľanie mali najväčší vplyv Lionel Trilling v štyridsiatych rokoch a v ďalšom desaťročí Leo Strauss. Podľa Kristolových slov Trilling bol „skeptický liberál, Strauss skeptický konzervatívec“. Ako hovorí v knihe Neoconservativism, „u jedného skepticizmus prenikol ku koreňom moderného liberalizmu, u druhého ku koreňom moderného konzervativizmu“. Kristol pripomína, že filozofické korene neokonzervativizmu siahajú ku klasickej politickej filozofii a že neokonzervatívci „obdivujú Aristotela, vážia so Lockeho a sú nedôverčiví voči Rousseauovi“. Leo Strauss, ktorého myšlienky mali najvýraznejší vplyv na neokonzervatívcov, však viac ako Aristotela obdivoval Platóna.

Základné idey

V dielach Roberta Nisbeta a Russella Kirka sa objavuje päť základných ideí, ktoré neokonzervatívci vidia ako najdôležitejšie: 1. je potrebné posilniť vedomie spolupatričnosti i vedomie jednotlivca, že niekam patrí; 2. spoločnosť musí mať mýtus, aby spoločný cieľ mohol poskytnúť aj spoločenský zážitok; 3. vývoj osobnej identity nie je možný bez spoločenskej autority, ako je napríklad štát, cirkev, obec a podobne; 4. pred abstraktnými novotami chráni človeka tradícia i zvyk; 5. z uznania hierarchického usporiadania bytí vyplýva prijatie hierarchického usporiadania spoločnosti.

Kirk skúmal anglosaské korene týchto ideí a na základe toho zosumarizoval základné predpoklady konzervatívneho myslenia: keďže konzervatívec verí v transcendentný poriadok, v hĺbke politických problémov vidí predovšetkým náboženské a morálne otázky; oproti ilúzii beztriednej spoločnosti konzervatívec je presvedčený, že civilizovaný svet vyžaduje spoločenské triedy, no popri tom však uznáva rovnosť ľudí pred Bohom i pred zákonom; odmieta utilitarizmus, uniformitu i redukovanie viacerých pohľadov na jediný; uprednostňuje konvencie, tradíciu, zvyky; podľa konzervatívneho pohľadu prirýchle zmeny neprinášajú progresivitu, čo tiež znamená, že politik by sa mal vyznačovať rozumnosťou a múdrym odhadom.

Strauss by bol sklamaný

V neokonzervativizme môžeme badať dva základné prúdy. Jedným je Kirkov burkeovský smer, ktorý vychádza z anglosaskej intelektuálnej tradície, druhým je neokonzervativizmus stavajúci na antickej i nemeckej filozofii, Husserlových a Straussových myšlienkach a jeho reprezentantom je Irving Kristol. Pre tento druhý smer je charakteristické priblíženie problematiky bezpečnosti a otázok modernej spoločnosti a politiky z hľadiska modernej konzervatívnej politickej filozofie. Na začiatku dvadsiateho prvého storočia sa viac presadzuje tento druhý smer.

Strauss by však zrejme nebol nadšený z toho, že na základe jeho myšlienok si mnohí vytvorili ospravedlnenie svojich politických postojov, i keď sa na neho menovite neodvolávajú. On sám by patril medzi posledných, ktorí by sa kvôli praktickej politike vzdali pestovania filozofie. Ku klasickej (antickej) politickej filozofii sa vracal preto, lebo v nej videl presnejšie, racionálnejšie a hlbšie odpovede na fungovanie spoločnosti než aké prichádzajú z moderných čias, vrátane konzervativizmu. Drury poznamenáva, že mocenské témy neokonzervatívcov sú ukotvené v Straussovom politickom myslení: zaoberanie sa oblasťou náboženstva, presvedčenie, že nihilizmus je prameňom krízy amerického liberalizmu, podceňovanie osvieteneckého racionalizmu, nedôvera voči liberalizmu, zdôrazňovanie národného princípu, či záujem o to, ako konali, zmýšľali a obstáli v politike intelektuáli.

Spojenie s ekonomickým liberalizmom

V posledných rokoch v prostredí a v politike neokonzervatívcov je badateľný jav, ktorý bol donedávna neznámy a ktorý by ešte pred časom azda nik ani len nepredpokladal: spojenie politického konzervativizmu s ekonomickým liberalizmom. Inými slovami, donedávna v dejinách nejestvovalo, aby konzervatívci boli konzervatívni v otázkach morálky a v  striktne politických otázkach a zároveň liberálni v oblasti ekonomiky.

Americký politológ Fareed Zakaria vychádza z presvedčenia, že kvôli efektivite politického systému je nutné v istom zmysle oslabiť demokraciu. Keďže v demokracii je tlak verejnosti pomerne silný, je nutné mať čo najviac takých inštitúcií, ktoré budú nezávislé od uvedeného tlaku. Tak to má byť predovšetkým a najviac v hospodárstve, kde verejnosť by mala mať čo najmenší dosah na rozhodovací proces. V otázke upevňovania spoločenskej disciplíny je zarážajúce jeho tvrdenie, že autoritárske režimy mobilizovali spoločnosť a na rozdiel od demokracií, ktoré v tridsiatych rokoch minulého storočia prežívali krízu, tieto režimy dokázali vykročiť novým smerom. Okrem toho by sa najvyšší manažéri veľkých spoločností nemali podriaďovať mechanizmom verejnej kontroly.

Zakaria priznáva, že americká zahraničná politika a angažovanosť je vedená záujmom o ropu a rôznymi strategickými vzťahmi. I keď Zakaria nechce vnucovať krajinám Blízkeho Východu demokraciu, vyžaduje od nich lojalitu voči Spojeným štátom. Preto je podľa neho lepšie nedemokratizovať tvrdé režimy, ak tie sú lojálne voči Amerike, i keby popierali slobodu a ľudské práva. To je však konštatovanie už jestvujúcej skutočnosti, ktorú pri pozornejšom vnímaní americkej zahraničnej politiky môžeme ľahko spozorovať. Na druhej strane však považuje za potrebné nájsť spôsob, ako umlčať televíziu al-Džazíra, ktorá svojím zvyšujúcim sa vplyvom i otvorenosťou je pre Ameriku nepohodlná, pretože odkrýva jej dvojtvárnosť vo vzťahoch s moslimským svetom. Zakaria celkom otvorene obhajuje Pinochetov režim. Priznáva aj to, že Venezuela, ktorá je demokratická, ale nemieni sa podriadiť obchodným pravidlám Spojených štátov, je pre neho menej prijateľná ako Maroko, kde sa zakaždým tvrdo potláča každá demonštrácia za práva žien, no ktoré je voči Amerike lojálne. Pre Zakariu a americký neokonzervativizmus je kritériom prijateľnosti lojálnosť alebo nelojálnosť niektorej krajiny a jej režimu voči Amerike a nie otázka ľudských práv.

Neokonzervativistom nemožno uprieť dôslednosť, hĺbku i presnosť analýzy stavu spoločnosti. Otázka je, či sú rovnako správne mnohé závery, ktoré z analýz vyvodzujú. Okrem nikde nenájdeme odpoveď na otázku, ako je principiálne možné, že neokonzervatívci sú vášnivo konzervatívni v morálnych otázkach a v otázkach úzko politických, ale v otázkach ekonomiky a trhu sú liberálni. A to je otázka predovšetkým pre naše slovenské pomery.

(DF 28/ 2006, s. 4)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs