Nespravodlivosť ako princíp

Po škandáloch so sociálnymi podnikmi si predseda vlády pred voľbami zrejme nedovolí s témou sociálneho štátu narábať tak hrdinsky, ako to robil ešte donedávna. Pri množiacich sa škandalóznych kauzách jeho vlády bude dúfať, že kľúčom k jeho úspechu bude stupňovanie démonizovania a kriminalizovania opozície a maďarská karta, ktorú si vládna moc otestovala aj v prezidentských voľbách.

Oproti predošlému obdobiu sociálny štát za Roberta Fica miesto progresu preukázateľne zaznamenáva klesajúce hodnoty a celkový regres. Situácia okolo sociálnych podnikov je skôr škandalózna než oprávňujúca nazývať štát sociálnym. Celkovo je situácia omnoho vážnejšia, než keby pri doterajšej premiérovej rétorike o sociálnom štáte šlo len o účelový populizmus a politický marketing.

Nebezpečné odsúvanie

To vážnejšie spočíva v tom, že Ficov model sociálneho štátu je systémovo nespravodlivý a nesolidárny a popri tom v dostatočnej miere nerieši nové sociálne riziká. Znenie zákonov o rodičovských príspevkoch, o milionárskej dani, ktorá paradoxne viac zaťažuje tých, čo nezarábajú milióny, a o vianočných príspevkoch (deliace čiary podľa príjmu sú nespravodlivé, vytvárajú nerovnosť a systém fungovania je v niektorých situáciách diskriminujúci) sú príkladmi toho, že súčasný model sociálneho štátu je nespravodlivý v troch základných rovinách, v ktorých vytvára nové nerovnosti: medzi generáciami, medzi sociálnymi vrstvami a vnútri sociálnych vrstiev.

Odsúvanie problému hrozivo sa zvyšujúcej nezamestnanosti a zvyšujúceho sa počtu ľudí, ktorí prepadajú do sociálnej siete, môže vyústiť do ťažko zvládnuteľných napätí, ba až konfliktov. Vysoká nezamestnanosť a riziko chudoby tých, čo pracujú za nízku mzdu, zvyšuje ďalšie dve riziká: riziko chudoby detí a riziko chudoby starších ľudí.

Aj prieskum Štatistického úradu potvrdzuje, že z hľadiska vekových skupín sú chudobou najviac ohrozené deti. Zvyšujúca sa miera nezamestnanosti absolventov vysokých škôl je novým rizikom, ktorého neriešenie môže znamenať o niekoľko rokov vážne dôsledky.

Kým doteraz najčastejšie používaný termín „hmotná núdza“ evokuje len rozmer hmotných zdrojov, termín „chudoba“ odkazuje nielen na nedostatok finančných zdrojov a nízku materiálnu úroveň, ale predovšetkým na rovinu (ne)dôstojnosti. Preto nemožno zostať len pri vymedzení optikou hmotných zdrojov a pri kategórii chudoby len ako hospodárskej a spoločenskej skutočnosti.

Riziká sa zvyšujú

Súčasná situácia vyžaduje pomenovať konkrétne skupiny ľudí v sociálnom ohrození, či riziku. Keď sociálna politika nereaguje na dynamiku sociálnych zmien, alebo vykazuje nízke úsilie o rovnováhu medzi spoločenskými zmenami a sociálnymi rizikami, respektíve istotami, sociálne riziká sa zvyšujú. A to je zo strany dobre zabezpečených politikov voči občanom nespravodlivé: postojom aj legislatívne.

Neriešenie akútnych sociálnych rizík, ba dokonca ich zvyšovanie skrze nevyhovujúcu, ba až nespravodlivú legislatívu, vedie k ešte väčším rizikám a rozširuje ich škálu. K nej potom patria aj znižujúce sa životné šance či obmedzená vertikálna aj horizontálna mobilita.

Pasivita k zvyšovaniu nových, či staronových sociálnych rizík a nespravodlivosť implantovaná priamo do legislatívy vyvoláva napätie a vytvára nezdravú spoločnosť s ďalekosiahlymi dôsledkami. Otázka je, dokedy je možná systémová nespravodlivosť a vytváranie nerovností a dokedy je možné tlmiť, ba dokonca ignorovať z toho vznikajúce napätie.

Ficov model sociálneho štátu funguje na báze nespravodlivosti a vytvárania nových nerovností, a nie na báze sociálnej kohézie a solidarity. A to je omnoho horšie a vážnejšie, než keby šlo len o hlúpy politický marketing.

(SME, 28. 1. 2010)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs