Najnovší arogantný a hanebný útok premiéra Matoviča na vedecké autority je ďalším prehĺbením dna politickej kultúry. V civilizovanej časti sveta je to bezprecedentný útok nielen pre obsah, ale aj preto, že na vedeckú obec zaútočil človek, ktorý sám nedokázal napísať ani diplomovku a k svojmu titulu sa dostal podvodom.
V tomto kontexte sa už priam žiada povedať, že sme opakovane svedkami prejavov osobnostného defektu, ktorého presnejšie špecifikovanie je však v kompetencii iných odborníkov.
Ponúka sa tu aj pripomenutie situácie z mája 1998, keď poprední slovenskí psychiatri vyzvali vtedajšieho premiéra Mečiara, aby sa vo svojom i obecnom záujme stiahol z politiky. „Ako odborníci na duševné zdravie už dlho s obavami sledujeme, ako narábate s mocou,“ napísali vtedy v otvorenom liste renomovaní psychiatri. „Nemáme síce právo vyjadriť sa k Vašej osobe z hľadiska psychiatrického nálezu, cítime však povinnosť vyjadriť sa k Vášmu správaniu sa v politike a vo verejných vystúpeniach. Prejavujete v ňom veľkú dávku intolerancie, mocensko-autoritárskych tendencií a účelových prekrúcaní pravdy, teda klamstiev, ktoré šíria nenávisť. U svojich prívržencov živíte predstavu, že akási zlá časť Slovenska je Vaším nepriateľom… Keby ste boli naším pacientom, urobili by sme všetko pre rozvinutie Vašich zdravých ľudských kvalít, ktoré iste máte, a pre zbavenie sa Vašich kŕčovitých sklonov ovládať a manipulovať druhých…“
Vďaka britskej psychoanalytičke pochádzajúcej z Viedne Melanie Kleinovej je dnes v psychológii a psychoanalýze známy pojem paranoidne schizoidnej pozície. Pre túto pozíciu a pre takéto správanie je základnou charakteristikou rozštiepené, čiernobiele videnie sveta.
Takýto človek si buduje vnútorný svet s obrazom vonkajšieho sveta rozštiepeného na dobrý a zlý svet. V reakcii na vonkajší svet a prichádzajúce podnety sa potom utvára aj paranoidne schizoidná reakcia. Má sklony prekrúcať realitu, je presvedčený o neprajnosti a zlých úmysloch druhých, a to aj vtedy, keď ide o konštruktívnu kritiku, dobre mienené rady a pod. Tvrdohlavo trvá na svojom bez ohľadu na objektívnu reálnosť.
Má neprimeraný pocit vlastnej dôležitosti. Nie je schopný objektívne vyhodnocovať prichádzajúce podnety, impulzy. Nerozumie spoločenským pravidlám, ich dodržiavanie je u takejto osoby problematické.
Človeka, ktorý vníma vonkajšie objekty čiernobielo, ako protikladné (dobré/zlé), sužuje priam perzekučná úzkosť zo strany „zlého“ okolia, sveta. Sužuje ho úzkosť z rozpadu pozitívneho obrazu o sebe samom. „Zlý“ svet, „zlé“ vonkajšie objekty (subjekty) sú potom terčom jeho nenávisti, agresívnych útokov, ponižovania. Takýto človek má pocit, že môže všetko. Tí druhí s iným názorom sa javia ako nepriatelia, sú stelesnením zla, sú démonizovaní.
Takéto videnie sveta, takto štruktúrovaný vnútorný svet napokon vedie k deštruktívnemu správaniu. Je zrejmé, že ak človek s takýmito črtami má nejakou zhodou okolností v rukách moc, dopady takéhoto správania prekračujú úzky osobný rámec a deštruktívne zasahujú do zverenej sféry, prípadne do fungovania štátu. V takom prípade zostáva už len otázka, ako dlho je možné takýto stav trpieť, resp. pokračovať v takom experimente, skúšať trpezlivosť občanov a hazardovať so spoločnosťou.