O kultúrnosti

Medzi jazykom a myslením je nenápadný, no veľmi úzky vzťah. Kde upadá reč, jazyk, nastáva problém aj s myslením. A naopak, kde človek prestáva stvárňovať svoje myslenie, upadá jeho reč, jeho jazykový prejav. Celý tento vzťah je o kultúre a kultúrnosti. Ak sa slovo kultúra odvádza od latinského colere, čo znamená pestovať, potom je zrejmé, že kultúra sa nerobí sama, nerastie a neprichádza sama, ale je potrebné ju pestovať, vytrvalo, cieľavedome, zodpovedne sa o ňu starať a rozvíjať ju. Dominik Tatarka v článku „Povedomie kultúry“ v roku 1968 napísal: „Kultúra je vnútorný priestor každého z nás, priestor slobody… Je hlboká vlastne ako večnosť, ako večnosť ľudského pokolenia.“ Tento vnútorný priestor si vyžaduje vnútornú poctivosť. Vzťah medzi jazykom a myslením môžeme teda doplniť rozmerom kultúry a kultúrnosti. Celý trojrozmerný vzťah jazyk-myslenie-kultúra si vyžaduje vnútornú poctivosť, ktorá sa však musí prejaviť aj navonok, a to nielen formálne, ale aj obsahovo.

Dodnes nedocenený slovenský teológ a filozof Ladislav Hanus (v roku 1951 v politickom procese odsúdený na pätnásť rokov väzenia) už vo vojnových rokoch hovorieval, že otázka kultúrnosti nie je len jedna z najzávažnejších, ale že na Slovensku je aj veľkým problémom. No popri politických a hospodárskych otázkach „sa musí vydobýjať životné právo a náležitá starosť kultúre“ a musí sa dokazovať jej prvotná dôležitosť pre celú spoločnosť. Naša duchovná dospelosť závisí aj od toho, či kultúrnosť vnímame ako hodnotu, ku ktorej je potrebné spieť a rečou i postojmi ju vyjadrovať. Lenže Hanus správne pochopil, že aj „na pochopenie tejto hodnoty už je potrebná istá výška, čiže kultúrnosť“. Dnes po desaťročiach môžeme len zopakovať, že kultúrnosť je tu stále problémom. A že, žiaľ, stále platí aj to, že „neraz sa ťažko treba ruvať o tieto predpoklady i v kruhoch, od ktorých by sa dalo očakávať viacej obzoru“.

Ak to premietneme do priestoru verejného života, konkrétne do priestoru starosti o veci verejné, potom treba poznamenať, že verejne činné osoby svojím vystupovaním predkladajú modely správania sa, postojov i myslenia, čiže modely kultúrnosti, či naopak nekultúrnosti. Ak sú modely a vzory, z ktorých absentuje kultúrnosť, etickosť a slušnosť, dlhodobo udržiavané vo verejnom priestore, postupne sa posúvajú do polohy akceptovateľnosti a sú potom vnímané optikou ľahostajnosti. Ak minister kultúry škandalózne falšuje dejiny a bez hanby sa dotkne cti tisícov nevinných a prenasledovaných ľudí, potom jeho reč prezrádza jeho myslenie i úroveň jeho ľudskej (ne)kultúrnosti. Ak sa aj napriek dôkazom, že klamal a hrubo falšoval dejiny, vyjadrí, že sa nemá za čo ospravedlniť, tento jeho jazyk je už dôkazom o hlboko pokrivenom myslení, o absencii zmyslu pre pravdu a spravodlivosť, o cynickosti a hlboko zanesenom vnútornom priestore.

Politik vie, že mu stačí vec ustáť kratší alebo dlhší čas a všetko bude v poriadku. Unavený občan má aj iné starosti, na novinárov a publicistov sa valia nové a nové témy a tak škandalózny postoj politika sa nestretne s vážnejšími nárokmi. Aj takto sa deformuje myslenie, kultúra i kultúrnosť v tom najširšom zmysle slova. Ak nemáme vážnejšie nároky na verejne činné osoby, potom sa priestor starosti o veci verejné vulgarizuje a v konečnom dôsledku na to doplácame všetci. Slovenský politik sa naučil, že môže robiť i hovoriť čokoľvek. My však musíme trvať na tom, že nemôže.

(Domino efekt 41/2007, s. 42-43)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs