Samostatné traktáty o svedomí sa objavujú až od 16. storočia, ale ešte len ako úvod k všeobecnej morálke. Až moderná doba priniesla prehĺbenie témy svedomia, a to predovšetkým v dôsledku obratu k človeku ako k indivíduu, či zdôrazňovania ľudskej dôstojnosti a slobody.
Premýšľaniu o svedomí napomohla už starogrécka súdna prax. Ak sa pred súdom vinník odmietal priznať, boli privolaní svedkovia. Ak si vinník sám pred sebou priznal pravdivosť ich svedectva a uznal, že konal zle, touto vnútornou reflexiou mohol spoznať, že v jeho vnútri je tiež akýsi neviditeľný svedok. Cicero, Lívius a Plinius Mladší hovoria o svedomí ako o zákonodarcovi, ktorý chváli dobré skutky, ale zlé karhá. Sokrates chápal svedomie ako Boží hlas, daimonion.
Podobne aj Seneca učí, že svedomie je Božím hlasom v nás. Podľa Cicera je svedomie to najbožskejšie, čo človek dostal od Boha. Pre Augustína je svedomie miestom, kde človek stojí celkom sám pred vševidiacim a všetko prenikajúcim Bohom. Scholastická filozofia vnáša do výkladu svedomia racionalizáciu. Podľa Luthera je svedomie svedkom, podľa ktorého súdi aj Boh.
Hobbes chápe svedomie ako rozum reagujúci na príkazy zvonku. Podľa empirického výkladu základ svedomia tvoria dejiny a sociálne prostredie. Podľa Darwina je svedomie tvorené štyrmi prvkami, ktorými sú: sociálne inštinkty, schopnosť porovnávania, verejná mienka a zvyk. Svedomie podľa neho nie je vrodené, postupne sa vyvíja, a to tak historicky, ako aj osobne životom v spoločnosti. Freud hovorí o svedomí ako o super-egu, o druhom ja, ktoré je odrazom rodičovských postojov. Super-ego má predovšetkým cenzorskú úlohu, t. j. úlohu odsúdenia nesprávneho konania.
Pre Hegela je svedomie jednotou subjektívnej vôle a toho, čo je dobré samo osebe. Ak chce byť svedomie pravidlom rozumného konania, nemôže sa odvolávať výlučne na seba, ale musí byť podriadené všeobecným zákonom a zásadám. To znamená nutnosť prekročenia subjektivity. Ak v určitej sociálnej situácii je svedomie nútené prikloniť sa k subjektivite, pretože kvalita individuálnej vôle prevyšuje kvalitu sociálneho etosu a noriem, musí hľadať usmernenie a spoznávanie dobrého a správneho konania v svojom vnútri.
Heidegger chápe svedomie ako antropologický fenomén, Kiergegaard ho vníma ako vystavenosť indivídua pohľadu Boha a Guardini ako neanalyzovateľnú skutočnosť hlásenia sa Boha vo vedomí človeka, pričom táto skutočnosť sa spája so slobodou.
Naturalizmus chápe svedomie ako postoj prispôsobenia podnetov a pudov k podmienkam, v ktorých človek žije, čo však znamená, že vedľajší aspekt svedomia je tu povýšený na výlučný.
Sociologické chápanie hovorí o vplyve okolia na formovanie svedomia. Problémom tu však môže byť nadhodnotenie prostredia, spoločnosti či spoločenstva. Podľa profesora dejín Emila Boutrouxa je svedomie najvyššou formou súcna a vládne v ňom tvorivá sloboda.
Biblické chápanie
V biblickom chápaní patrí svedomie k celosti človeka. V biblických dejinách vidno postupný vývoj ujasňovania potreby zhody vonkajšieho konania s Božími nárokmi i s vnútorným presvedčením. V starom hebrejskom svete, podobne ako aj v gréckej filozofii, sa skutky a konanie posudzujú výlučne vo vzťahu k zákonu. Keď sa spomínajú vnútorné výčitky v dôsledku hriešneho konania, nespomína sa svedomie, ale výčitka znamená bolesť srdca nad takýmto konaním. Termínu „svedomie“ v hebrejskej antropológii zodpovedá „srdce“. Srdce označuje najosobnejšie vnútro človeka, dimenziu, v ktorej Boh volá človeka a v ktorej človek reaguje na Božiu výzvu. Hebrejský svet nepozná výraz svedomie, ale pozná fakt svedomia, a to predovšetkým ako následného. V biblickom vnímaní ide o svedomie pred Bohom. V postoji pred ním človek spoznáva správnosť alebo nesprávnosť svojho konania.
Pavol z Tarzu v svojich listoch na označenie svedomia pomerne často používa grécky výraz syneidesis, ktorým vyjadruje aj bolesť človeka nad svojím zlým konaním. Svedomie je tu však aj citlivosť na konanie dobra. Pavol pripomína, že svedomie je potrebné vychovávať, aby bolo dobré, pretože inak môže byť slabé, alebo zatvrdnuté. Len dobré a čisté svedomie privádza človeka k mravne správnemu konaniu. Mravná kvalita konania jednotlivca je podľa Pavla z Tarzu závislá od zhody konania s vnútorným presvedčením. Rozhodujúcou, i keď nie jedinou a nie vždy objektívne pravdivou normou pre hodnotu mravnej kvality konania je práve svedomie.
Svedomie a poznanie
Vzťah svedomia a poznania rozpracoval v svojej náuke Tomáš Akvinský. Jeho učenie o svedomí však sťažuje skutočnosť, že ním používané výrazy ratio a conscientia majú omnoho širší význam a obsah než nami používaný pojem svedomie. Pod pojmom rozum má na mysli duchovnú schopnosť, pričom ho aristotelovsky rozdeľuje na rozum teoretický a praktický. Keďže pri pojme conscientia vychádza zo spojenia con-scire, čo znamená spolu-vedieť, definuje uvedený pojem ako aplikovanie poznania na konanie.
Toto aplikovanie môže byť konštatovaním vykonávania alebo už vykonania úkonu, alebo môže byť reflexiou nad mravnou kvalitou konania. V tomto druhom prípade hovorí o svedomí, ktoré tak môže byť následné, alebo predchádzajúce.
Tomáš hovorí o troch rovinách (stupňoch) uvedeného poznania: poznanie najuniverzálnejších praktických mravných princípov, ktoré sa týka praktického rozumu a je apriórne, nemenné, trvalé a bytostné a prejavuje sa normatívne; poznanie ako získaná schopnosť týkajúca sa najvyšších príčin existencie, pričom toto poznanie určuje základnú životnú a hodnotovú orientáciu človeka; empirické poznanie, ktoré uschopňuje človeka posúdiť konanie a jeho súvislosti.
Svedomie znamená v reflexii o konkrétnom konaní aplikáciu týchto troch stupňov poznania. V ich vzájomnom dopĺňaní sa je najprv aplikované apriórne mravné poznanie, to je potom bližšie určené základnou životnou a hodnotovou orientáciou a napokon skonkretizované empirickým poznaním. Keďže poznanie na druhom a treťom stupni je získané, môže byť v rôznych historických obdobiach, ako aj v rôznych kultúrnych, sociálnych či náboženských oblastiach rôzne, čo znamená, že aj aplikovanie môže byť rôzne. Možnosť rôznej individuálnej aplikácie znamená možnosť odlišných praktických prejavov jednotlivých svedomí.
Z hľadiska mravnej kvality konania je rozhodujúce predchádzajúce svedomie. V tomto zmysle mravne dobré konanie je konanie v zhode so svedomím. Následné svedomie má podľa Tomáša ospravedlňujúcu a odsudzujúcu funkciu.
Tomáš hovorí aj o ďalšom kontexte svedomia. Človek ako rozumová bytosť svojím praktickým rozumom usporadúva jednotlivé oblasti svojej ľudskej praxe a podriaďuje ich svojim vlastným zákonom. Rozum ako svedomie usmerňuje sklony človeka z hľadiska všeobecného dobra. Tomáš sa tak približuje k neskoršiemu kantovskému chápaniu autonómie svedomia, človeka ako účelu osebe a čiastočne aj k pojmu ríše účelov.
Prijatie kategorického imperatívu
Kantov kategorický imperatív („Konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva!“) znamená konať podľa povinnosti, pričom pod povinnosťou sa tu nerozumie poslušnosť inštitúcii alebo moci, ale poslušnosť praktickému rozumu, ktorý Kant označuje ako svedomie. V tom spočíva sloboda. Svedomie ako praktický rozum znamená prijatie kategorického imperatívu, ktorý sa stáva najvyšším mravným zákonom.
Vo svedomí je mravný princíp konkretizovaný na povinnosť, ktorá je tak objektívnou nutnosťou konania na základe záväznosti. Pod záväznosťou Kant rozumie závislosť nie celkom dobrej vôle na princípe autonómie (morálneho donucovania). V úcte k zákonu ide o slobodné podriadenie ľudskej vôle morálnemu zákonu, s čím je spojený tlak rozumu na zmyslovosť a náklonnosti. Takéto slobodné konanie bez náklonností nazýva Kant povinnosťou. Kant okrem toho chápe svedomie ako vnútorného sudcu, ktorý bdie nad zákonom, pričom človek sa tejto moci nemôže zbaviť, môže ju len na čas uspať.
Nestranný pozorovateľ
Adam Smith chápe svedomie ako nestranného pozorovateľa. Tak ako pozorovateľ pozoruje druhú osobu, môže pozorovať aj sám seba a svoje konanie pozoruje akoby zvonku. Tak sa dostane k súdom o sebe, ktoré sú akoby zrkadlom súdov spoločnosti. Vychádza pritom z predpokladu, že mravné súdy o našich činoch sú v našej mysli odzrkadlením spoločenských postojov. Kým Freud pri vytváraní svedomia kladie dôraz predovšetkým na rodičovské postoje, Smith má popri nich na mysli aj postoje učiteľov a spolužiakov. Tieto spoločenské postoje v mysli jednotlivca vytvárajú jeho druhé ja, ktoré potom súdi činy a pohnútky osobného ja. Pri takejto sebareflexii sa jednotlivec akoby rozdeľuje do dvoch osôb: do osoby pozorovateľa, ktorý vynáša mravný súd a do osoby pozorovaného (konajúceho).
V Smithovej náuke osoba súdi o svojich činoch tak, ako by o nich súdila väčšina ľudí. Práve spoločnosť tu predstavuje zrkadlo, v ktorom osoba vidí a hodnotí svoje konanie. Keďže subjektívne pocity môžu byť ovplyvnené vysvetľovaním a reprodukovaním skutočností a súvislostí s ohľadom na svoje vlastné záujmy, je potrebné, aby osoba mala snahu vidieť a pozorovať seba samú nestranne a akoby zvonku. Smith však upozorňuje aj na veľkú mieru sebaklamu, ktorú človek v sebe nosí. Aj odstránenie sebaklamného obrazu si vyžaduje nestranného pozorovateľa.
Smith aj Freud hovoria o sociálnom kontexte vytvárania svedomia, avšak kým Smith zdôrazňuje široké sociálne pravidlá, pričom dôležitú úlohu podľa neho hrajú nielen rodičia, ale aj spolužiaci a učitelia, Freud kladie dôraz predovšetkým na rodičovské postoje.
Neoddeliteľnosť a sloboda svedomia
Slobodou človeka je daná jedinečnosť jeho osoby. Tá má svoje individuálne dejiny a ocitá sa v jedinečných situáciách. Byť osobou znamená byť pozvaný k sebarealizácii, ktorú dosahujeme v koexistencii a v spolupráci s druhými. Koexistenciou vstupujeme do interpersonálneho vzťahu, v ktorom nachádzame ďalšie motívy zodpovednosti a vstupujeme do spoluzodpovednosti. Za tým všetkým sa skrýva aj skutočnosť neoddeliteľná od človeka ako osoby. Skutočnosť daná a zároveň stvárňovaná: svedomie.
Rôzne koncepty svedomia, či pohľady na svedomie poukazujú na skutočnosť, že svedomie bytostne patrí k človeku. A sloboda svedomia patrí k základným vymoženostiam a právam novovekej spoločnosti. Avšak už aj stručný pohľad na niektoré koncepcie svedčí o zložitosti otázky svedomia.
Aj preto sa v občianskej spoločnosti, ktorá uznáva slobodu svedomia (a tá sa musí vzťahovať aj na kritériá súhlasu alebo námietok) a ústavou deklaruje, že sa neviaže na nijakú ideológiu, v právnom vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa ochrana výhrad vo svedomí ako námietky urobenej „na základe princípu slobody svedomia“ nemôže uskutočňovať tak, že za výlučné kritérium takejto námietky budeme považovať zásady vyhlásené Magistériom katolíckej cirkvi.
(Domino fórum 9/2006, s. 16)