O probléme tolerancie

I keď myšlienka tolerancie bola nepriamo nastolená už v dávnych dobách v kontexte dejinného a ideového vývoja, samotný termín tolerancie vzniká v čase nástupu liberalizmu, a teda aj v kontexte širšieho uvažovania o slobode.

Stredoveká spoločnosť žila v znamení sakrálnej jednoty, pričom preexponovaný význam tejto jednoty spočíval v jednote viery. Myšlienková sféra cirkvi, ako aj celej spoločnosti bola v znamení idey jednoty, z čoho vyvierala netolerantnosť k sektárstvu, či k rôznym nelojálnym hnutiam. Avšak aj tieto zoskupenia a hnutia neraz prejavovali prvky netolerantnosti. Po období silnej stredovekej jednoty nasledoval postupný rozpad duchovnej jednoty, ktorá bola nahradená mechanickým a kvantitatívnym chápaním jednoty.

Paradoxne, náboženská znášanlivosť mohla prísť až po etape tragickej náboženskej neznášanlivosti. Opozičné katolícke a protestantské vojenské aliancie, vznikajúce roku 1608, umožnili vzbĺknutie vojenských konfliktov hneď po pražskej defenestrácii. Po roku 1635 však už nábožensko-vojenské konflikty nemali charakter náboženský, ale bol to výlučne boj o politickú moc a nadvládu. Po patovej situácii a vzájomnej vyčerpanosti nejestvovala iná cesta ako nutná cesta zmierenia, ktorá vzišla z tejto vyčerpanosti a z pochopenia nemožnosti víťazstva jednej alebo druhej strany. Westfálsky mier (1648) – ako mier náboženský (potvrdenie Augsburského náboženského zmierenia) aj politický – znamenal prvý krok k neskoršej tolerancii. Tu však šlo o nutnosť vzájomného znášania sa. Tolerancia vyrástla z tejto nutnosti, čo však v týchto počiatkoch znamenalo ľahostajnosť voči druhej strane.

Osvietenstvo chápalo toleranciu ako ušľachtilý rešpekt. Tolerančný patent Jozefa II. (1781) priniesol chápanie tolerancie z pozície nadradenosti. Jedna strana považuje svoju identitu za správnu a nadradenú nad iné, ktoré však trpí a znáša vedľa tej svojej. Francúzska revolúcia v mene tolerantného hesla „rovnosť – bratstvo – sloboda“ znamenala krvavý kúpeľ zameraný proti bourbonskej monarchii i cirkvi v dôsledku jej úzkeho prepojenia s monarchiou.

Samotný termín tolerancie vzniká nástupom liberalizmu, a teda v súvislostiach širšieho uvažovania o slobode. Historicky má tolerancia občiansky, racionálny, podľa spoločenskej formy demokratický a podľa formy štátu republikánsky pôvod. Právne sa tento pojem udomácnil najprv v americkej ústave, potom bol kodifikovaný napoleónskym občianskym zákonníkom. Od tých čias je sprievodným znakom a termínom občianskej slobody.

Sloboda a tolerancia

Stoické chápanie slobody ako vnútornej hodnoty pripravilo pôdu európskemu humanizmu. Osvietenstvo neskôr otvorilo brány samotnej európskej slobody. Liberalizmus hovorí len o slobode v negatívnom vymedzení, ako o slobode od (libertas a quo). Správne preto prof. Hanus podotýka, že „revízia historického pojmu tolerancie si vyžaduje spolu revíziu pojmu slobody: od pojmu slobody negatívnej, slobody od niečoho, k slobode pozitívnej, k syntéze slobody a viazania“. Pravdu má aj Guardini, keď tvrdí, že „nemá význam žiadať slobodu od niečoho, ak predtým nevidíme a nechceme slobodu k niečomu, a to k veľkým hodnotám osobnej existencie“. Sloboda a zodpovednosť tak patria k sebe, pričom sú to dva aspekty jednej a tej istej skutočnosti.

Otázka slobody je otázkou o miere slobody. Kantovské vymedzenie slobody hovorí, že miera slobody jedného je vymedzená mierou slobody druhých. Sloboda jedného je obmedzená právom na slobodu druhých. Ak sa tolerancia realizuje v priestore pozitívne vymedzenej slobody, potom samotné vymedzenie slobody prináša nutnosť istého vymedzenia tolerancie.

Problém tolerancie vo vzťahu k pravde znamená napätie medzi povinnosťou hľadať a vyznávať pravdu a povinnosťou občianskej aj náboženskej tolerancie. Kde je však hraničná čiara medzi týmito dvomi líniami? Ľahšie ako jej určenie, je jej prekročenie. Nie je ťažké prejsť až k netolerantnému zastávaniu pravdy, t. j. k nepravdivému fanatizmu pravdy, alebo na druhej strane k indiferentnej relativizácii hodnôt. Je pravda, že „entuziazmus pravdivosti sa chce odvážiť na každé nebezpečenstvo len kvôli pravde,“ ako pripomína Jaspers, no len zriedkavo zostáva toto úsilie čisté a korektné, pretože „s vôľou k pravde sa spája pocit prevahy a moci, hneď rastie chuť k boju,“ až napokon „nenávisť si ako prostriedok poslúži zdanlivou pravdivosťou“ (Jaspers).

Napätie medzi pravdou a toleranciou

Otázka výlučnosti jedného alebo druhého postoja je jednou zo zásadných otázok nielen v rovine náboženskej koexistencie, ale aj v rovine občianskej a politickej. Problém je o to väčší, že obe povinnosti sú zaväzujúce: tak pravda, ako aj tolerancia;  pravda zo samotného svojho princípu, tolerancia z princípu úcty. Ak sú obe záväzné, potom princíp pravdy nemôže byť na úkor princípu úcty, a naopak. Z toho vyplýva, že riešením uvedeného napätia medzi dvomi povinnosťami, povinnosťou pravdy a povinnosťou tolerancie, nemôže byť zásada výlučnosti. Zdá sa teda, že riešením je kompromis. Lenže tu sa vynára otázka hraníc kompromisu. Úprimný konštruktívny kompromis je však v praxi možný len v menej podstatných súčastiach danej problematiky. Inak by sa totiž obe strany museli zrieknuť jadra svojich postojov. Navyše ku kompromisu nedochádza v mene tolerancie ani s cieľom dosiahnuť toleranciu, ale v mene prežitia, v mene záchrany alebo niekedy účelovo, či takticky, kvôli dosiahnutiu nejakých skrytých cieľov.

Pluralita a kultúrnosť

Zdá sa, že najväčšou prekážkou riešenia uvedenej dilemy je isté lipnutie na pojme tolerancie a na jej stálom zdôrazňovaní. Ďalej sa tiež zdá, akoby tolerancia dnes bola cieľom, ku ktorému sa musíme dopracovať, aby sme mohli vedľa seba dôstojne žiť. Postaviť toleranciu ako cieľ, ku ktorému chceme druhých priviesť a o ktorom chceme druhých presvedčiť, znamená síce istú vznešenosť, ale stále je to kruh, ktorý opakovane prináša uvedené napätia a problémy. Navyše ak sa tolerancia objavuje v kontexte mnohosti a inakostí či odlišností, t. j. v kontexte reálnej plurality, riešením je zrejme cesta od idey tolerancie k pochopeniu podstaty pluralizmu. Tolerancia sa tak prestáva javiť ako cieľ sám osebe a je rámcom, ktorý treba naplniť obsahom a zmyslom.

Tolerancia je možná len tam, kde je kultúrnosť. Tá začína poznávaním a vyčlenením sa z masy. Poznávanie, ak chce byť poctivé, musí byť spojené s úctou. Takáto kultúrnosť napokon vedie k otvorenosti.

Tolerancia je prvým krokom k plnohodnotnému naplneniu slobody. Ide o prechod od negatívneho vymedzenia slobody k vymedzeniu pozitívnemu. Na ceste k naplneniu slobody je tolerancia rámcom a možnosťou, výzvou a úlohou, ktorá potrebuje čas osobného aj spoločenského zrenia. Táto cesta musí byť sprevádzaná dôverou v pravdu a dôverou v človeka.

Viera a dôvera v človeka znamená aktívne presvedčenie, že ľudstvo má pred sebou budúcnosť nielen časovú, ale aj budúcnosť ako rast a vývoj. Avšak viera v človeka má v sebe istú dvojznačnosť: na jednej strane pokušenie redukcie len na prirodzenú rovinu človeka, čo vedie k faustovskému a prométeovskému duchu sebauctievania, a na druhej strane možnosť naplnenia sa v niečom vyššom, čo nás presahuje. Duch sebauctievania bude mať vždy ťažkosti so sebaprekročením smerom k dôvere a dialógu, k tolerancii a zrelej pluralite.

Zrelá dôvera v pravdu a v človeka vedie k dialógu, v ktorom je prítomná úcta a nenásilie. Je to schopnosť zrelej konfrontácie, pretože „doktrína, ktorá ešte nedošla ku konfrontovaniu s inými postojmi, je slabá“ (L. Hanus).

Planetárna globalizácia

Stopy chápania tolerancie v zmysle tolerančného patentu (tolerancia z pozície sily, z pozície nadradenosti) sú badateľné aj dnes. V praxi sú taktiež evidentné snahy prežívať chápanie tolerancie v štýle osvietenstva, t. j. chápať toleranciu ako ušľachtilý rešpekt. Môžeme súhlasiť s českým filozofom Otakarom A. Fundom, že „tolerancia z pozície sily či tolerancia len ako ušľachtilé gesto rešpektu, ako formálny princíp, však nemôže byť princípom civilizácie, ktorá sa ocitla v súradniciach planetárnej globalizácie,“ pretože síce iné identity neničí, ale ani im nepriznáva rovnocennosť.

Ak tolerancia nemôže znamenať ani toleranciu z pozície sily a nadradenosti, ani ušľachtilé gesto rešpektu, ani trpné znášanie odlišnosti, potom zostáva možnosť vymedziť pojem tolerancie v zmysle rovnocennosti. Zdá sa, že rovnocennosť v pluralitnom kontexte tolerancie vedie k harmonickej koexistencii rôznych, ale rovnocenných identít. Avšak ak hovoríme o rovnocennosti, potom sa opäť vynára otázka, či sú a aké sú medze tejto rovnocennosti. Môže byť každá odlišná identita vždy braná ako rovnocenná bez ohľadu na jej vnútorný charakter a hodnotový obsah? Je možné tolerovať niečo, čo je neetické? Je možné tolerovať netolerantnosť? Ako konať v podobných prípadoch, aby to neviedlo k „vojne“ medzi identitami, k napätiu a nevraživosti? Je celkom zrejmé, že nemôžeme tolerovať ani neetickosť, ani netolerantnosť, no reálne odmietnutie nesmie prekročiť medze etiky, pravdy a práva.

Vymedzenie tolerancie teda nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Je zrejmé, že sa tu nezaobídeme bez pochopenia plurality ako princípu. A tak nás problém tolerancie privádza k otázke plurality. Globalizácia sveta nás priviedla k pluralite ako princípu. Skutočná a zrelá pluralita znamená úctivú toleranciu medzi odlišnými identitami, pričom tieto identity sú zrelé vo svojom etickom, pravdivostnom, hodnotovom a právnom rozmere.

Kultúra slobody a plurality

Tolerancia dnes chce byť prejavom humanity a plurality. Je znakom heterogénnej štruktúry spoločnosti. Štruktúry, zoskupenia a rôzne identity uskutočňujúce pozitívne právo na slobodu vytvárajú organickú jednotu. Môžu však nastať prípady, keď sa zo strany niektorých identít a ich zástancov použijú argumenty či požiadavky spravodlivosti, tolerancie a ľudských práv. To však predpokladá existenciu útlaku, diskriminácie či porušovania práv. Ak by skutočne šlo o bezprávie či narúšanie dôstojnosti človeka, takto dotknutá identita má právo na to upozorniť a má právo na nápravu situácie. Ak však ide o neochotu spoločnosti prijať nejakú identitu ako legitímnu alternatívu či ekvivalent k identitám s etickým obsahom, potom nemôžeme hovoriť o bezpráví či nespravodlivosti.

Tolerancia, úcta a rešpektovanie ľudskej dôstojnosti ešte neznamenajú povinnosť legitímne alebo praktickým étosom prijať niečo, čo nie je prirodzené alebo etické.

Tak sa v kontexte plurality dostávame k úlohe pozitívneho naplnenia slobody. Takto chápaná a vymedzená sloboda, sloboda ako hodnotová realizácia, bude znamenať aj hodnotovo kvalitnú pluralitu a v nej celkom zákonite zrelú toleranciu, pretože hodnotové napĺňanie slobody a hodnotovo kvalitná pluralita znamenajú cestu vytvárania hodnotovo, eticky a pravdivostne kvalitných identít, ktoré sú síce odlišné, ale v celkovej úctivej koexistencii sú vzájomne tolerantné.

Tak nás problém tolerancie privádza k nutnosti správneho pochopenia princípu plurality, ako aj k pochopeniu úlohy hodnotovo kvalitne naplniť priestor slobody. Skutočná tolerancia je potom už akoby spontánnym výsledkom tejto cesty.

(Dominofórum, 13/2005, s. 19)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs