Objavil sa ďalší vážny zlom v charaktere demokracie

 
Keď je niekde dlhodobo prítomná latentná nenávisť, je ľahké prebudiť ju k životu. Stačí nájsť vhodnú rétoriku a vyvolať pocity ohrozenia. Ak sa to rozšíri ako nákaza, výsledky sú vážne.

Keď v revolučných rokoch 1848-49 stúpali ceny a klesali mzdy, bolo treba nájsť vinníkov. Ako už mnohokrát v dejinách, opäť zafungoval mechanizmus obetného baránka. V máji 1848 napríklad ľudia z okolia Nového Mesta nad Váhom vtrhli do mesta, útočili na Židov a rabovali ich obchody. Troch židovských obyvateľov dokonca usmrtili. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa v novembri 1918 pogrom v tomto meste opakoval.

Takéto útoky sa na území Slovenska opakovane objavovali v časoch kríz už dávno pred nástupom nacizmu. Po stredovekom kresťanskom antijudaizme sa v novších dejinách stereotyp démonizovania Židov objavil v sekulárnej podobe. Kým v Nemecku prevažovala rasová podoba antisemitizmu, na Slovensku sociálno-ekonomická. Neprekvapuje, že nacizmus a klerikálny fašizmus našli aj u nás živnú pôdu a podporu pre likvidačné násilie.

Po roku 1989 sa stal antisemitizmus témou najmä pre historikov skúmajúcich obdobie Slovenského štátu. Ako však pred časom upozornil sociológ Michal Vašečka, iba málokto sa po roku 1989 na Slovensku zaoberal otázkou, ako sa v tomto novom období našich dejín stal antisemitizmus „jedným zo sprievodných javov vymedzovania sa voči modernite a voči režimu liberálnej demokracie a ako sa spájal s antiliberalizmom, antizápadnosťou a antidemokratickosťou“.

Podľa prieskumu agentúry Focus roku 1999 popieranie alebo spochybňovanie holokaustu odmietlo 91 % opýtaných. 71,7 % vyjadrilo presvedčenie, že pripomínať si holokaust je dôležité pre celú spoločnosť. V prieskume Inštitútu pre verejné otázky roku 2001 občania ako dve najnegatívnejšie udalosti slovenských dejín uviedli holokaust a okupáciu v auguste 1968.

Lenže výskum roku 2004 odhalil niečo, čo latentne drieme pod povrchom: iracionálny pocit ohrozenia a osvojenie si neznášanlivosti šíriacej sa z časti politického spektra. Vyše 73 percent obyvateľov sa totiž vyjadrilo, že Rómovia sú ohrozením pre väčšinové obyvateľstvo a vyše 44 percent za takéto ohrozenie považoval Maďarov. Toto je veľavravné a bol to varovný signál.

Iracionálny pocit ohrozenia a latentná neznášanlivosť – to je živná pôda, na ktorej si svoju pozíciu budovali nielen Kotlebovci; pôda, na ktorej sa všeobecnejšie ujalo šírenie neznášanlivosti, sugerovanie pocitu ohrozenia, odmietanie spoločných riešení spoločných problémov, najnovšie aj šovinistickým odmietaním koncepcie riešenia legálnej migrácie. Toto všetko sa ujíma aj v kresťanskom ultrakonzervatívnom prostredí, ktoré oživuje šovinistické ľudácke reminiscencie v novej podobe a v nových súvislostiach.

Latentná neznášanlivosť, nacionalizmus a náboženský egoizmus sa transformovali do novej podoby, najprv do podoby extrémizmu, najnovšie do podoby širšieho odmietania princípov otvorenej spoločnosti, odmietania spoločných riešení spoločných problémov, alebo do podoby antibruselskej rétoriky, či útokov voči inštitúciám, ktoré síce nie sú dokonalé a bez chýb, ale sú nosičmi ideí a ideálov, na ktorých bol budovaný slobodný a demokratický svet.

Oživujú sa staré stereotypy a prenášajú sa na nové terče. Čo však čakať v prostredí, ktoré agresívne odmietlo Istanbulský dohovor a kde niektorí hlasovali za návrh, aby ženy šli za umelé oplodnenie do basy?

Jediný líder relevantnej politickej strany, ktorý v otázke paktu o migrácii jasne a otvorene odmietol uzavreté, egoistické videnie sveta, bol Alojz Hlina, ktorý si za tento postoj (protikladným aj k mnohým v jeho vlastnom politickom prostredí) zaslúži uznanie.

Ak odhliadneme od témy korupcie v jej najširšom ponímaní, tak v uvedenom kontexte mizne deliaca línia medzi koalíciou a opozíciou a vytvára sa nepriznaná koalícia dokonca aj s fašistami. Vláda i opozícia sú v rozvrate, no všetci v jednom šíku, rétoricky na nerozoznanie (česť výnimkám, no zopár roztrúsených jednotlivcov nemá potenciál túto šerednú atmosféru zmeniť). Nič na tom nemení ani to, že sa niekto zdrží hlasovania alebo je alibisticky neprítomný.

Naše ukotvenie v západnej civilizácii, resp. v spoločenstve západných demokracií už nie je prioritou ani pre lídrov demokratickej časti parlamentnej opozície. Nedokážu zdvihnúť hlas proti posunom k Rusku, ani proti konšpiráciám šíreným z prostredia vládnej koalície, ani proti neznášanlivosti a kultúrno-nacionálnemu egoizmu. Opozícia nemá témy, iba prehlbuje zničujúcu a rozkladnú negativitu. Slušnosť už nie je samozrejmosťou ani tu (opäť česť výnimkám).

Všetci svorne tak vytvárajú spoločenskú atmosféru, v ktorej je čoraz dusnejšie a čoraz menej príjemne.

 

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs