Od kultu boha Slnka ku kresťanským Vianociam

Vo všeobecnosti oslavovanie narodenín má pohanský pôvod. Z tohto dôvodu kresťania v prvých dvoch storočiach neoslavovali ani svoje narodeniny, ani si nepripomínali narodenie Krista. V centre prvotnej kresťanskej liturgie bola Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie.

Od začiatku 2. storočia v Alexandrii gnostici, ktorí používali staroegyptský kalendár, liturgicky slávili Ježišovo narodenie i jeho krst v jeden deň, a to 6. januára. Na niektorých miestach v Egypte však tieto udalosti oslavovali 10. januára. Naproti tomu kresťania na Západe, ktorí sa riadili juliánskym kalendárom, si začiatkom 3. storočia  v Ríme a v jeho okolí Ježišovo narodenie pripomínali v deň jarnej rovnodennosti 25. marca. Tento dátum sa čoskoro rozšíril aj na sever i na juh od Ríma.

Okolo roku 240 v severnej Afrike, v okolí Kartága, si tento sviatok pripomínali 28. februára a Krista nazývali Slnkom spravodlivosti.

Prvá zmienka o oslave Ježišovho narodenia 25. decembra sa objavuje v roku 354 v rímskom Philocalovom kalendári. Na základe údajov tohto kalendára môžeme usudzovať, že v uvedený deň sa v Ríme slávil sviatok narodenia Krista už niekedy medzi rokmi 325-335.

Kult boha Mitrasa

Kresťania v prvých storočiach museli reagovať na zložité historické okolnosti. V Európe prekvital staroperzský kult boha slnka Mitrasa, ktorý bol ochrancom a strážcom svetla a pravdy a vždy víťazil nad tmou a klamstvom. Aj preto dostal v časoch perzského kráľa Artaxerxesa II. pomenovanie Sol invictus, nepremožiteľný boh slnka. Tento kult sa ešte pred naším letopočtom do Európskej časti Rímskej ríše dostal cez oblasti blízko Sicílie, odkiaľ ho do západných oblastí ríše rozšírili piráti premožení za čias cisára Pompita.

Za Hadriánových čias v druhom storočí medzi uctievačmi tohto kultu boli už nie len pohania, ale aj kresťania. Počet kresťanských vyznávačov Mitrasovho kultu sa od čias Septima Severa (193-211) natoľko zvýšil, že na mnohých miestach práve spomedzi nich vzišlo najpočetnejšie jadro vyznávačov tohto kultu.

Rýchle rozšírenie uvedeného kultu malo dve príčiny, no jediný cieľ. Mitrasov kult mal niektoré podobné prvky ako kresťanský kult. Podľa Tertuliána (160-240) obsahoval iniciačné obrady podobné kresťanskému krstu a birmovaniu, ako aj liturgické lámanie chleba, nápadne podobajúce sa kresťanskému obradu. Tento kult mal aj svojich askétov i apoštolov.

Druhou príčinou bolo, že aj samotní cisári podporovali šírenie tohto kultu.

V niektorých východných provinciách, kde sa riadili staroegyptským kalendárom, slávili tento kult 6. januára, ktorý bol v tomto kalendári mylne označený ako deň zimného slnovratu. Na Západe cisár Aurelianus v roku 274 postavil v Ríme mitracistický chrám, sviatok narodenia boha Mitrasa vyhlásil ako povinný a stanovil ho na 25. december, podľa juliánskeho kalendára deň zimného slnovratu.

Kresťania v Rímskej ríši boli čoraz viac donucovaní vyznávať tento kult. Jediným cieľom, prečo cisári podporovali šírenie toto kultu, bolo vytlačenie kresťanstva na základe princípu Divide et impera. Najlepšou propagandou v tomto smere sa javili veľké slávnosti.
Účasť na decembrových ľudových slávnostiach spojených s oslavou boha Mitrasa bola povinná a neúčasť sa trestala. Účasť na kultickom liturgickom slávení však už bola dobrovoľná. To svedčí o tom, že dôležitejšie než skutočné vyznávanie kultu boli masové a pompézne slávnosti v uliciach. V ten deň bolo pracovné voľno a bolo prikázané vyzdobovať domy.

Dilema kresťanov

Kresťania tak stáli pred dilemou: ak si vyzdobia domy a zúčastnia sa na oslavách boha Mitrasa, poprú tým Krista. Ak to neurobia, previnia sa voči cisárovi ako najvyššiemu kňazovi tohto kultu a môžu byť odsúdení na smrť. Popri tom prenasledovaní a odsúdení boli aj na základe mnohých falošných obvinení, ktoré voči nim vzniesol rímsky filozof Celsus v roku 178. Podľa kronikárov len v Egypte bolo každý deň popravených tridsať až šesťdesiat kresťanov. V prvých dvoch storočiach bolo desať veľkých prenasledovaní kresťanov a každé z nich malo asi štyritisíc obetí. Biskupi teda hľadali odpoveď, ako túto dilemu vyriešiť.

Aby nemuseli umierať ďalšie stovky kresťanov, aspoň nie kvôli odporovaniu mitracistickému kultu, väčšina biskupov tvrdila, že tieto pohanské sviatky treba naplniť iným, kresťanským obsahom. Otázka znela, ako. Ich odpoveďou bolo, že 25. december treba premeniť na taký sviatok, aby sa na ňom mohli zúčastniť aj kresťania, a to bez problémov vo svedomí. Tak si začali v decembri pripomínať narodenie Krista, a to bola cesta k Vianociam. Začali používať pojmy, aké používal pohanský kult boha Mitrasa, a preniesli ich na Krista. Takto spĺňali predpisy o pohanských slávnostiach, pričom v jazykovom prejave používali symbolické pomenovania, ktoré chápali ako prenesené na Krista, čo uspokojilo pohanov. Krista nazývali Vychádzajúcim slnkom, Svetlom sveta a podobne. Takéto počínanie uspokojilo aj rímske úrady, pretože zákon bol dodržaný. Či tieto vonkajšie prejavy konajú z úcty k bohu Mitrasovi, alebo nie, to Rimanov nezaujímalo. Podľa rímskeho práva totiž sudca súdil iba podľa vonkajšieho konania, o vnútorné presvedčenie dotyčnej osoby sa nezaujímal. Toto riešenie zachránilo množstvo životov, a zároveň tu sa začínala cesta k Vianociam ako oficiálnemu pripomínaniu si narodenia Krista.

Po Milánskom edikte

Po Diokleciánovi nastúpil na cisársky trón Konštantín Veľký, ktorému sa podarilo úspešne vyhnúť nástrahám politických intríg aj najatých vrahov. Podarilo sa mu zvíťaziť nad viacerými protivníkmi a vzbúrencami, avšak proticisára Maxencia dokázal poraziť iba s pomocou kresťanov. Na znak vďaky vydal Milánsky edikt (313), zabezpečujúci kresťanom v celej ríši náboženskú slobodu. Bolo by teda logické, aby uzákonil aj sviatok Vianoc, k čomu však v čase pred Nicejským koncilom (325) nedošlo. Konštantín totiž všetky sily vrhol do zápasu za zvrhnutie spoluvládcu Licinia, ktorý odmietal uznať kresťanstvo za štátne náboženstvo a zároveň chcel pre seba získať cisársky trón.

Na druhej strane aj samotní západní biskupi spolu s pápežom Silvestrom I. (314-335) považovali za dôležitejšie ukončiť spory okolo slávenia Veľkej noci. Preto je pochopiteľné, že Konštantín až do víťazstva nad Liciniom (324) vyhlásil za povinný sviatok iba nedeľný deň.

Konštantín neuzákonil slávenie Vianoc predovšetkým pod vplyvom tzv. ariánov, ku ktorým prechovával silnú náklonnosť a pod vplyvom ktorých vydal viaceré proticirkevné nariadenia. Napriek tomu sa však v Ríme začali sláviť Vianoce 25. decembra niekedy medzi rokmi 325-335.

Mitracistický kult však na istý čas ešte zostal pre mnohých kresťanov príťažlivý. Pápež Lev Veľký (440-461) sa v jednom vianočnom príhovore sťažuje, že ešte aj v 5. storočí sa nájdu kresťania, ktorí sa 25. decembra obrátia chrbtom k Bazilike sv. Petra a modlia sa k vychádzajúcemu slnku. Avšak pohanský kult spojený s týmto dátumom bol postupne vytláčaný, až sa tento deň definitívne a celkovo presadil ako sviatok Kristovho narodenia.

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs