Od spontánnej voľby ku konkláve

Vývoj voľby hlavy cirkvi smeroval od spontánnej voľby rímskeho biskupa, ktorého primát bol uznávaný už od ranokresťanských čias, ku konkláve s prísnymi predpismi.

Už od počiatočných čias bol evidentný a aj rešpektovaný primát rímskeho biskupa. Pre Tertuliána rímsky biskup je „episcopus episcoporum“. Rímski biskupi viackrát riešili spory v cirkevných obciach, ktoré však v tom čase mali veľkú samostatnosť. Aj skutočnosť, že tieto obce rešpektovali a uznávali autoritu rímskeho biskupa a jeho rozhodnutí, svedčí o jeho primáte už od ranokresťanských čias.

V 4. storočí volili rímskeho biskupa, a tým aj pápeža, priľahlé diecézy, rímske duchovenstvo a ľud. V týchto voľbách nebol vymedzený pomer uvedených skupín voličov ani vážnosť ich hlasu.

Po ukončení prenasledovania kresťanov a po nadobudnutí slobody, dôležitosť pápežského úradu si uvedomovali aj cisári. Keďže v kontexte dejinných udalostí voľby pápeža neboli vždy pokojné, cisári mohli pod zámienkou upokojenia situácie zasahovať do volieb a presadzovať svoje ciele.

V roku 366 boli v Ríme zvolení dvaja pápeži. I keď väčšia časť rímskeho ľudu stála na strane Damaza a neuznala Ursina, boje medzi dvomi skupinami neutíchali a dokonca si vyžiadali aj obete na životoch. Po sneme roku 378 sa spor podarilo ukončiť a Damazovo meno bolo očistené od klamstiev, ktoré o ňom šírili jeho nepriatelia.

Nepokoje a ťažkosti sa znovu opakovali roku 536. Cisárovna Teodora sa snažila presadiť svojho kandidáta Virgilia a kráľ Teodat nútil pod trestom smrti rímske duchovenstvo, aby za pápeža volilo Silveria. Toho však byzantský generál Belisar uväznil a prikázal zvoliť za pápeža Virgilia. Ten sa však dlho zo svojej voľby netešil, pretože po sporoch s carihradským cisárom skončil vo vyhnanstve.

Západní aj východní cisári neprestávali presadzovať svoj vplyv a nárokovali si napríklad na menovanie kandidátov alebo na schvaľovanie voľby. Neraz však vykonávali aj priamy nátlak na voličov, ba dokonca sa stávalo, že rímska šľachta alebo cisári aj násilne dosadzovali svojich kandidátov do úradu pápeža.

Kardináli pod kľúčom

V roku 1059 pápež Mikuláš I. vykonal reformu volieb, no po jeho smrti kniežatá bez prítomnosti kardinálov zvolili pápeža Benedicta X. Legitímnu voľbu však vykonávali kardináli zhromaždení v Siene, kde zvolili za pápeža Mikuláša. Ten v snahe ukončiť obdobie sporov, cisárskych a kniežacích vplyvov, nelegitímnych volieb a rôznych iných ťažkostí, vydal dekrét, podľa ktorého pápeža môžu voliť len kardináli, pričom ostatní duchovní a ľud mali dať iba súhlas k výberu jednotlivých kandidátov. Dekrét tiež stanovil, že voľba sa má konať v Ríme, a pre prípady, keby to nebolo možné, určil jasné pravidlá.

V roku 1179 pápež Alexander III. upresnil pravidlá voľby a rozhodol, že k platnej voľbe je potrebná dvojtretinová väčšina hlasov.

V roku 1216 po smrti pápeža Inocenta III. sa kardináli k voľbe nového pápeža zišli v Perugii, kde ich občania odlúčili od vonkajšieho sveta, aby nik nemohol zasahovať do voľby a aby ju tým aj urýchlili. Podobne to bolo aj roku 1241 po smrti pápeža Gregora IX. Tento uzavretý priestor, keď kardináli boli akoby „pod kľúčom“, pomenovali „konkláve“. Keď však nový pápež Celestín IV. o šestnásť dní po voľbe zomrel, kardináli sa rozpŕchli, aby nemuseli byť znovu „uväznení“ v konkláve. K novej voľbe tak došlo až o dvadsať mesiacov.

V roku 1268 sa osemnásť kardinálov nedokázalo dohodnúť na spoločnom kandidátovi. Zhromaždili sa v pápežskom paláci vo Viterbe, no po dlhom čase čakania na výsledok, občania mesta ich uzatvorili v paláci, takže nemali možnosť z neho vyjsť, kým nezvolia nového pápeža.

Ani po osemnástich mesiacoch „uväznenia“ sa však nedokázali dohodnúť. Starosta mesta prikázal rozobrať strechu a kardinálom v konkláve podávali iba chlieb a vodu. Tento nútený pôst prinútil kardinálov dohodnúť sa a potom už pomerne rýchlo zvolili pápeža Gregora X. Bolo to však najdlhšie konkláve v dejinách. Tento pápež na základe skúseností z Viterba, vydal bulu, ktorá obsahovala predpisy o úplnom uzavretí priestoru, kde sa budú konať voľby, aby sa tak vylúčili vonkajšie vplyvy, a zároveň určila, kto môže byť prítomný v konkláve. Podľa tejto buly v prípade, že by nový pápež nebol zvolený do troch dní, v nasledujúcich dňoch majú mať kardináli na obed a večeru iba jeden chod a ak by voľba trvala dhšie ako päť dní, majú dostávať iba chlieb, vodu a víno.

Po tom ako nasledujúci pápeži zrušili tieto nariadenia, opäť nastali ťažkosti a voľby trvali aj niekoľko mesiacov. Od roku 1292 dokonca pápežský stolec zostal na viac než dva roky neobsadený. Potom však nastalo obdobie avignonského sídla siedmych nasledujúcich pápežov (1309 – 1377). Počas avignonského pápežstva sa rozhodujúcim orgánom vo vedení cirkvi stalo kolégium kardinálov, tzv. konzistórium.

Po smrti Gregora XI. roku 1378 si Taliani zvolili svojho pápeža, podobne však urobili aj Francúzi, čo viedlo k rozkolu a ku kríze pápežstva.

Od konca avignonského pobytu sa voľby konali v Ríme a len dvakrát na inom mieste – v roku 1417 v Kostnici, kde mohli voliť aj univerzitní profesori a predstavitelia mesta, a roku 1799 v Benátkach. V roku 1503, keď bol zvolený pápež Július II., trvalo konkláve iba niekoľko hodín, najkratšie v dejinách.

V nasledujúcom období sa voľby konali na viacerých miestach Ríma – vo Vatikáne, v dominikánskom kláštore Sopra Minerva, alebo v pápežskom paláci na Kvirinále. To sa však už voľby opäť konali podľa predpisov pápeža Gregora X., ktoré v upravenej podobe platia aj dnes.

Pred konkláve roku 1978

Po smrti pápeža Jána Pavla I., ktorého pontifikát trval iba tridsaťtri dní, jeden z najlepších znalcov Vatikánu, Gianni Licheri, urobil rozhovor s najvýznamnejšími členmi kardinálskeho kolégia o ich predstave ďalšieho pontifikátu. Ako vysvitlo, väčšina kardinálov favorizovala za nového pápeža kardinála Siriho, ktorý už o tejto svojej pozícii vedel.

Gianni Licheri si spomenul, že krátko po skončení II. vatikánskeho koncilu roku 1966 sa Siri vyjadril, že ani „sto rokov nebude stačiť na to, aby sa napravili všetky chyby a omyly pápeža Jána XXIII., Pavla VI. a koncilu“. Keďže nešlo o verejné vyhlásenie, o tejto Siriho vete, a tým aj o jeho názoroch, vedel iba úzky okruh ľudí. Licheri požiadal o rozhovor kardinála Siriho ako posledného, a to až neskoro večer pred začiatkom voľby nového pápeža. Rozhovor, ktorý trval viac ako hodinu, mal byť uverejnený okamžite po začatí konkláve. Siri v tomto rozhovore prakticky predložil program svojho budúceho pontifikátu. V tejto sebaistote napríklad kolegialitu nazval nezmyslom. Podobne vyjadril aj niektoré ďalšie názory, ktoré spolu s jeho predstavou, respektíve programom pontifikátu pôsobili priam šokujúco. Gianni Licheri bol zdesený a jeho predchádzajúce obavy sa potvrdili. Bola však už noc a na druhý deň mala väčšina kardinálov vstúpiť do konkláve s rozhodnutím voliť Siriho. Stalo sa však niečo, s čím nik, ani sám Siri, nepočítal.

Licheri okamžite odovzdal najdôležitejšie časti rozhovoru denníku Gazetta del Popolo. Novinári ihneď začali pracovať. Celú noc pripravovali mimoriadne vydanie, ktoré sa do rána podarilo vytlačiť a hneď ráno odovzdať kardinálom-voličom.

V sobotu 14. októbra 1978 ráno sa v Bazilike sv. Petra slúžila omša „pro eligendo papa“, t. j. za voľbu nového pápeža. Omšu celebroval kardinál Villot, koncelebrovali nielen kardináli-voliči, ale aj tí, ktorí sa pre svoj vek nemohli na voľbe zúčastniť, ďalej mnohí arcibiskupi a biskupi. Prítomní boli aj členovia diplomatického zboru a mnohí kňazi a veriaci. Kardinál-kamerlengo Villon v príhovore zdôraznil, že voľba pápeža je vážny úkon, pri ktorom „nás však Pán Boh neosvetľuje nadprirodzene totálnym spôsobom. Necháva slobodu nášmu rozumu a našej vôli.“

Vtedy však už všetci kardináli mali v rukách mimoriadne vydanie novín s vyjadreniami kardinála Siriho. Znamenalo to nielen zmätok pre jeho najbližších stúpencov, ale aj koniec jeho kandidatúry. Keďže Taliani nemali iného silného kandidáta, otvorila sa cesta k zvoleniu Karola Wojtylu.

Bola tým prerušená 455-ročný tradícia talianskych pápežov. Kardinál Felici potom mohol oznámiť zvolenie nového pápeža a jeho meno, ktoré malo výrazne poznačiť najbližšie dejiny. Vie sa, že pred prijatím voľby sa Wojtyla radil s kardinálom Wyszynským. Keď kardinál Felici oznámil svetu z centrálneho balkóna baziliky meno nového pápeža, zaplnené Námestie sv. Petra zostalo prekvapené, pretože Wojtylovo meno v západnom svete nebolo známe. Keď sa však nový pápež objavil na balkóne, strhol sa obrovský trojminútový potlesk.

Konkláve a biely dym

Iba na okraj pripomeňme, že televízne kamery sa prvýkrát dostali do Vatikánu práve pri príležitosti voľby nového pápeža po smrti Pavla VI, keď vysielali procesiu kardinálov-voličov z Pavlovej kaplnky cez Kráľovskú sieň do Sixtínskej kaplnky, kde prebieha voľba.

Po smrti pápeža sa začína deväťdňový smútok. V období medzi dvomi pápežmi, ktoré sa nazýva interregnum, dôležité rozhodnutia môže vydávať kolégium kardinálov, ktoré aj určuje deň pápežovho pohrebu. Pätnásť až dvadsať dní po smrti pápeža sa musí zvolať konkláve a kolégium kardinálov zhromaždené v Sixtínskej kaplnke zvolí hlavu katolíckej cirkvi. Pri tejto voľbe sú prítomní výlučne voliči, ktorými sú kardináli, ktorí neprekročili vek osemdesiat rokov. Túto vekovú hranicu stanovil pápež Pavol VI. v roku 1970. Kardináli, ktorí sa zúčastňujú konkláve, nemajú prístup k rozhlasu, televízii, nesmú používať internet, fax, mobilný telefón, nesmú čítať noviny ani prijímať alebo odosielať listy. Nesmú sa rozprávať ani s personálom, ktorý tak isto skladá sľub mlčanlivosti.

Po každom hlasovaní, ktoré je tajné, sa lístky s pridanými prísadami spália. Ak je voľba neúspešná, stúpa z komína Sixtínskej kaplnky čierny dym. K zvoleniu je potrebná dvojtretinová väčšina hlasov. Podľa úpravy, ktorú v roku 1996 uverejnil Ján Pavol II. v encyklike Universi Dominici Gregis, ak sa nepodarí zvoliť nového pápeža ani v tridsiatom kole, stačí na zvolenie jednoduchá väčšina hlasov, pričom sa tak musí stať najneskôr do trinástich dní. Do nových nariadení Ján Pavol II. zahrnul aj trest exkomunikácie predovšetkým pre tých, ktorí majú prístup ku kardinálom-voličom a porušia sľub mlčanlivosti.

Kým doteraz sa priestor konkláve vzťahoval iba na Sixtínsku kaplnku, Ján Pavol II. rozhodol, že sľub mlčanlivosti sa musí dodržiavať v celom Vatikáne. Táto úprava bola nutná predovšetkým preto, lebo kardináli majú počas konkláve omnoho viac miest za vatikánskymi hradbami ako doteraz, dokonca ani nie sú nepretržite iba v jednej budove.

Keď je voľba úspešná, biely dym odkazuje svetu, že nový pápež bol zvolený a voľbu prijal. V roku 1978 však Námestie sv. Petra však bolo zmätené, pretože signalizácia dymu nefungovala správne a dym nebol ani bielej ani čiernej farby. Až po čase prišiel správny signál. Aj preto sa rozhodlo, že po zvolení nového pápeža popri tradičnej signalizácii bielym dymom teraz zaznie aj zvon, ktorého údery oznámia svetu, že konkláve sa skončilo a na pápežský trón nastupuje nová hlava cirkvi.

(Domino-fórum, 16/2005, s. 18)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs