„Diktatúra a duch podriadenosti spustošili všetko – iniciatívu, aktivitu, súdne myslenie, občiansku odvahu, vedomie vlastnej svojprávnosti a dospelosti, ba aj zodpovednosti. Jeden čas u nás tuším už ani nebolo občanov,“ napísala v apríli 1968 spisovateľka a prekladateľka Zora Jesenská v časopise Kultúrny život.
„Stalinský model socializmu, inak povedané policajne byrokratický systém, sa hneď etabloval ako niečo definitívne.“ Režim „povedal: toto je dokonalá sloboda a kto tomu neverí, je nepriateľ československého ľudu“.
Aj keď bol tento text silno poznačený vtedajším duchom úsilia reformovať socializmus, nie ho definitívne ukončiť, bol to jeden z kľúčových kritických textov pred okupáciou. O pár mesiacov jeho autorka pocítila tvrdú odpoveď.
Povzbudená politickým uvoľnením napísala, že je dôležité nenechať sa obalamutiť ľuďmi, ktorí by nás chceli uspať lžidemokraciou. Preto je podľa nej nutné si ujasniť, čo vlastne demokracia je. Deľba moci, garantovanie práv a slobôd občanov, funkčné inštitúcie a vyspelá občianska spoločnosť tvoria podľa Jesenskej rámec skutočne demokratického systému. V tom čase to bola vízia, ktorú následná husákovská normalizácia nutne musela umlčať. Spolu so samotnou autorkou.
Keď napísala, že už bol najvyšší čas, aby prestali „únavné monológy nekonečnej samochvály“, netušila, že tieto monológy zakrátko naberú novú intenzitu. Netušila, že o pár mesiacov ju príslušníci vtedajšej Verejnej bezpečnosti brutálne zmlátia na ulici. Ani to, že komunistická moc nedovolí ľuďom zúčastniť sa na jej pohrebe a o pár rokov jej manžel, literárny kritik Ján Rozner, ktorý ovládal osem jazykov, bude musieť opustiť republiku. Mená ich oboch boli napokon vymazané z učebníc literatúry.
Jesenská prehlásila, že hoci komunistická strana vládla akože v mene ľudu, nik sa nikoho nepýtal, či zaviesť alebo nezaviesť nadvládu policajnej a byrokratickej svojvôle alebo cenzúru na potlačovanie slobody prejavu. Nik sa nikoho nepýtal ani to, či majú ruskí zmocnenci rozhodovať, „kto bude zavretý a kto ostane zatiaľ na slobode, proti komu sa zorganizuje proces a za čo na ňom bude odsúdený, koho popravia a komu sa milostivo dovolí ostať nažive“. Takáto ostrá, priama a otvorená diagnóza doby nemohla po okupácii zostať bez trestu.
Deformácie spoločnosti, ktoré ju znútra rozožierali ako rakovina, si treba pripomínať, „aby sme si uvedomili, z akého hlbokého, nultého bodu sa teraz driapeme nahor“, odkazuje ponad desaťročia Zora Jesenská.
V čase politického uvoľnenia, keď ešte netušila, čo bude o pár mesiacov, upozorňovala, že sú len dve možnosti: zastaviť sa pri demokratizácii niekde na polceste alebo vybudovať ozajstnú demokraciu, ktorá jediná ponúka ústavné, zákonné, inštitucionálne a mnohé ďalšie záruky. Tanky v auguste 1968 priniesli netušenú tretiu možnosť: návrat k hlbokej totalite a perzekvovaniu nepohodlných osôb.
Odkaz Zory Jesenskej je však aktuálny nielen v kontexte dejinnej pamäti a pripomínania si augustových udalostí, ale je aktuálny aj v konkrétnom politickom a spoločenskom kontexte tu a teraz: nenechať sa obalamutiť ľuďmi, ktorí by nás chceli uspať lžidemokraciou, alebo inak, buď sa zastavíme niekde na polceste alebo budeme budovať demokraciu s jej funkčnými inštitúciami, zárukami spravodlivosti a vyspelou občianskou spoločnosťou, teda skutočnú a kvalitnú demokraciu fungujúcu vo všetkých jej sférach a inštitúciách.