Odvahu k hlbším otázkam

Spor o novú podobu spoločnosti i o nový vzťah k tradícii viedol v Európe pred časom k tridsaťročnej vojne. Tá však napokon neviedla ku konečnému úspechu žiadnej zo zúčastnených strán. Tento konflikt, spočiatku čisto náboženský, prerástol do spoločenského konfliktu, až napokon unavená a vyčerpaná spoločnosť vytlačila na okraj to, z čoho konflikt vznikol. Kresťanstvo, respektíve náboženstvo sa tak čoraz viac začalo považovať za niečo, čo patrí do privátnej sféry. Táto reakcia bola pochopiteľná a viedla k oslobodeniu spoločnosti od previazanosti s náboženstvom.

Sekulárna spoločnosť tak vykročila k vyššej zrelosti a dospelosti. Avšak o niečo neskôr sme už zabudli, že ono vytesnenie náboženstva do privátnej sféry bolo len záchrannou akciou, aby náboženské spory už viac nemohli ruinovať spoločnosť, a že v nových, pokojných a zrelších podmienkach je potrebné nájsť nový vzťah medzi spoločnosťou a náboženstvom, taký, ktorý bude na osoh a kvalitu oboch. Keďže nám v novovekej Európe takáto reflexia chýbala, spoločnosti čoraz väčšmi chýbali hlbšie pohnútky, hlbšie ukotvenia. Sloboda, solidarita, či ľudské práva sú hodnotami naplno objavenými práve v tomto kontexte novovekého sveta; zostáva však otázka, či by v nejakom novom vzťahu s ešte hlbšími pohnútkami nemohli byť aj tieto hodnoty ešte zrelšie a my v nich dospelejší.

Z minulosti sa bude zrejme ešte veľmi dlho vynárať podozrenie i obava, či náboženstvo, keď hovorí o vzťahu so spoločnosťou, nechce opäť nejakým spôsobom ovládnuť verejný priestor, či ho nechce opäť akosi privatizovať. Táto obava nie je neopodstatnená a v zrkadle dejín a dejinných skúseností jej možno veľmi dobre rozumieť. Práve preto je však potrebná na strane náboženstva (cirkvi) pokora pred sebou i pred vlastnými dejinami (a v ich zrkadle) i pokora pred vonkajším svetom, v ktorom sa neraz v mene náboženstva a vlastnenia pravdy prispelo k princípu krutosti. Na druhej strane však spoločnosť, v tejto veci akokoľvek opatrná, by mohla zrelým spôsobom pripustiť, že pre svoje lepšie a zrelšie fungovanie potrebuje aj hlbšie, takpovediac posvätnejšie pohnútky. Hľadanie tejto koexistencie je dlhá a náročná cesta, na ktorej sa ešte istý čas budú v plnej miere vynárať ozveny bolestivých dejinných skúseností. Je to však cesta obojstranného zrenia, rastu, dospievania.

V tomto kontexte sa vynára aj otázka: čo zaväzuje našu slobodu? Jestvuje niečo, čomu sa aj sloboda musí podriadiť, a to bez toho, aby prestala byť slobodou? Sú to závažné otázky, ku ktorým sme zatiaľ nenašli odvahu pristúpiť. Otázky, v pozadí ktorých stojí tá základná: ako rozumieme slobode ako takej? A ako rozumieme tej našej vlastnej slobode, ku ktorej sme pred časom vykročili?

V našom priestore sme si hlbšie otázky dlho nesmeli otvorene klásť a boli sme izolovaní od kultúrneho, filozofického, politického, či teologického vývoja v západnej kultúre. Aj preto si dnes s mnohými otázkami nevieme rady a radšej sa im vyhýbame, aby sme sa nejavili ako neschopní a nedospelí. Alebo odpovede naďalej prenechávame mocenskej alebo inštitucionálnej autorite, presne ako kedysi. Takto niekedy unikáme pred slobodou, hoci si myslíme, že žijeme hlboko v nej. Lenže tak k skutočnej dospelosti nedozrieme, nedorastieme. Ide tu o otázky spoločnosti, jej hodnôt a hlbších pohnútok. Tie sa potom prejavujú v koncepciách i v praxi a majú vplyv na život v spoločnosti. Klásť si hlbšie otázky, poctivo hľadať odpovede a pretaviť ich do spoločenskej praxe preto nesmie byť len akousi hrou nespokojných intelektuálov. Je to niečo, čo sa týka nás všetkých.

(Eurodomino 11/2008, s. 42-43)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs