Myslíte si, že úradná cenzúra je výmyslom totalitných režimov? Omyl. Vznikla v prostredí cirkvi, keď roku 1486 mohučský biskup zaviedol cenzorský úrad. To by mohla byť samostatné téma, teraz si však načrtnime, ako fungovala cenzúra v totalitnom Československu.
V päťdesiatych rokoch bola zriadená Hlavná správa tlačového dohľadu. Bol to v podstate hlavný cenzorský úrad podľa sovietskeho vzoru. Pri budovaní úradu prebiehala intenzívna komunikácia s Moskvou. Cenzori boli pridelení do každej jednej redakcie v Československu. Na začiatku tu pracovala stovka cenzorov, ktorých počet postupne narástol na 270. Polovica z nich nemala ani len maturitu, jedna tretina mala ukončenú len základnú školu. K nim treba prirátať ešte 250 externých cenzorov ako okresných spolupracovníkov, všetko členovia štruktúr komunistickej strany.
Roku 1966 bol úrad premenovaný na Ústrednú publikačnú správu, o dva roky neskôr na Úrad pre tlač a informácie.
Cenzori museli denne posielať hlavnému cenzorskému úradu hlásenia. Podľa oficiálnych záznamov len v rokoch 1962-65 bolo v celom Československu evidovaných vyše 16 tisíc rôznych cenzorských zásahov v tlači, rozhlase, televízii, kultúrnych podujatiach, vydavateľstvách a pod.
Cenzori dohliadali na ideologickú čistotu tlače, rozhlasu a televízie, kultúry vrátane hudobných textov, estrádnych programov a pod. V spolupráci s poštovými úradmi kontrolovali aj listové zásielky vybraných osôb a popri tom každú jednu korešpondenciu, ktorá bola odoslaná na Západ, či prišla odtiaľ.
Pri každom živom televíznom vysielaní vždy sedel pri režisérovi jeden cenzor, ktorý najprv musel schváliť každú jednu stránku scenára a potom priamo dohliadal na priebeh vysielania.
Pri ÚV KSČ bola zriadená ideologická komisia, ktorá pravidelne vyhodnocovala vysielanie televízie a rozhlasu a všetky kultúrne aktivity v celom Československu. Členom tejto komisie bol aj Vasiľ Biľak.
Po cenzúre boli napríklad viaceré knihy vydané s pozmeneným textom. Z dnešného pohľadu dochádzalo aj k takým absurdným rozhodnutiam, ako napríklad pri novom vydaní knihy Robinson Crusoe, z ktorej museli zmiznúť všetky náboženské zmienky a významy. Zásahov však bolo toľko, že kniha napokon vyšla ako „prerozprávaná“. Cenzorský zásah bol dokonca aj do textu knihy Karla Maya Vinnetou. Zásahy boli bežné aj v textoch divadelných predstavení.
Inštrukcie strany a vlády boli natoľko detailné a mnohé také absurdné, že cenzorom niekedy nedopatrením niečo ušlo. Napríklad, keď bola zverejnená ročná produkcia drôtov v NHKG Ostrava, pričom tá mala byť za socializmu utajená.
V čase Pražskej jari bola cenzúra zrušená. Dubček odmietol akceptovať Brežnevovu požiadavku obnoviť cenzúru, jej obnovu prisľúbila skupina okolo Vasiľa Biľaka a Gustáva Husáka na rokovaniach v Moskve. Na tých rokovaniach, kde sa už priamo hovorilo o vojenskej intervencii. Husák patril do skupiny, ktorá otvorila dvere okupácii a priamo sa zaviazali k nastoleniu tzv. normalizácie vrátane obnovenia cenzúry. V tzv. Moskovskom protokole sa Biľak, Husák a spol. zaviazali o. i. k obnove dohľadu nad kultúrou médiami, aby „slúžili veci socializmu, zastaveniu antisocialistických, antisovietskych opatrení v tlači, rozhlase a televízii“.
Prvým opatrením obnovenej cenzúry bol zákaz kritiky vojenskej intervencie. Husák po nástupe k moci ešte pritvrdil. Boli nariadené ešte hlbšie zásahy v médiách, ďalšie čistky, personálne zmeny a tvrdé tresty za každý pokus o kritiku. Husák vlastizradne pomohol k okupácii a nastolil silný „normalizačný“ a perzekučný režim, obnovil tvrdú cenzúru atď. Jeho zodpovednosť za okupáciu, normalizáciu a perzekúcie nijako nemožno zľahčovať.
Popri celej cenzorskej mašinérii bola v čase husákovskej normalizácie zriadená ešte aj Správa pre politickú výchovnú, vzdelávaciu, kultúrnu a propagačnú činnosť FMV (federálneho ministerstva vnútra), krycím názvom IX. Správa.
V rozhlase a televízii bola v redakcii dokumentaristiky zriadená špeciálna pracovná skupina, ktorej úlohou bola výlučne komunistická propaganda. Pri tvorbe propagandistických programov používala tajné materiály ministerstva vnútra.
Propagandistické, cenzorské a perzekučné praktiky zavedené v päťdesiatych rokoch boli v čase Pražskej jari na chvíľu prerušené, no po okupácii naplno obnovené. Počas husákovskej normalizácie boli ešte prepracovanejšie a trvali až do novembrových udalostí roku 1989.