Ovčáček s Mlynářom to doviedli k fraške a hanbe

 

To, čo predvádza česká prezidentská kancelária od začiatku hospitalizovania prezidenta Zemana, nemá nič spoločné ani s profesionalitou ani so slušnosťou.

Vyjadrenia Zemanovho hovorcu Ovčáčka, ktoré mali navodiť dojem, že prezident je v podstate v poriadku, boli učebnicovou ukážkou toho, čo a ako sa v takej situácii nemá robiť. Slová o buchtách a klobásach, ktoré mal prezident konzumovať na jednotke intenzívnej starostlivosti, už boli klesnutím na samé dno. Stratou súdnosti i dôstojnosti. Neúctou voči verejnosti i celému zdravotníckemu personálu.

Reči o akomsi sprisahaní či vonkoncom nevhodné náboženské odkazy naplno odkryli mentálny svet, ktorý okolo českého prezidenta fungoval. Ovčáček prezidenta Zemana definitívne znemožnil. Bezprecedentným spôsobom. No znemožnil aj sám seba.

To, že na podobné situácie nik nebol pripravený a neexistoval vopred dohodnutý scenár, bola chyba, no zároveň aj poučná skúsenosť. Pri dlhodobých zdravotných problémoch prezidenta Zemana sa takáto situácia dala predvídať. Malo byť politickou i celkom ľudskou povinnosťou pripraviť strategický plán, scenár, ako postupovať v potenciálne kritickej situácii. Hovoríme tu o schopnosti promptne reagovať na situáciu, o situačnom scenári mimo rámca ústavy, ktorá s možnosťou odňať prezidentovi právomoci počíta.

Iste aj takéto situácie sa treba učiť zvládať. No Česká republika už má skúsenosť s hospitalizáciou prezidenta (Václav Havel), a to bola ukážka, ako profesionálne a dôstojne sa dá situácia zvládnuť. Zo strany samotného prezidenta, jeho najbližších spolupracovníkov i samotnej rodiny.

Aj prezident má právo na ochranu súkromia, no práve preto, že ide o hlavu štátu a jej výlučné kompetencie, informovanie o zdravotnom stave prezidenta v nevyhnutných a postačujúcich medziach je nevyhnutné a je vecou profesionality i politickej kultúry. Je to súčasťou politickej kultúry v civilizovanom svete. Zároveň spôsob, ako predísť zbytočným a nedôstojným špekuláciám. V opačnom prípade je to pohŕdanie verejnosťou a neúctou k najvyššej ústavnej funkcii.

Lavírovanie medzi právom na súkromie a verejným záujmom nie je jednoduché, no v špecifických situáciách, ako sú napríklad pochybnosti o schopnosti vykonávať najvyššiu ústavnú funkciu, by mal byť verejný záujem prioritou.

Hovorca Ovčáček s kancelárom Mlynářom sa od začiatku prezidentovej hospitalizácie správajú nepochopiteľne. Vysvetliť si ich vystupovanie možno aj tak, že hrali nejaké svoje hry a chceli čo najviac predĺžiť stav bezvládia, aby z toho mohli vyťažili. Ako, to by boli len špekulácie. Ale sotva nájsť iné vysvetlenie. Ak by teda nemalo byť postačujúcim vysvetlením, že na viac než  na tie nedôstojnosti nemajú.

Nebyť celej tej frašky, nemusel situáciu riešiť predseda Senátu. Tomu zrejme došla trpezlivosť, podobne ako aj vedeniu Ústrednej vojenskej nemocnice.

Nedôstojné postoje Hradu predhodili prezidenta ako lacnú korisť všetkým cynikom. Nehovoriac o tom, aký obraz o Českej republike vytvorili vo svete. Pritom stačilo tak málo: stačila celkom obyčajná slušnosť.