Kým u nás zaznieva populistická protiutečenecká rétorika redukujúca tému utečencov na otázku bezpečnosti a odvolávajúca sa na ochranu kresťanskej kultúry, z najvyšších poschodí cirkvi zaznievajú celkom iné hlasy a výzvy.
Tak ako v týchto dňoch, keď pápež František znovu pripomenul predobraz vianočného príbehu utečeneckej nazaretskej rodiny ako zástupného príbehu všetkých utečencov a azylantov utekajúcich pred hrôzami vojen, násilia či tyranie.
Tragédie sa nabaľujú a migranti z donútenia „sú vo vleku udalostí a neraz majú za sebou tragické skúsenosti“, konštatoval ešte roku 2004 pápež Ján Pavol II. pri príležitosti Svetového dňa migrantov a utečencov. Pripomenul, že sme denne konfrontovaní s vojnami a násilím, terorizmom, diskrimináciou a nespravodlivosťou vo svete, teda s javmi, ktoré vedú k migrácii z donútenia. Veriacich vyzval, aby pomáhali budovať „otvorenejšiu a solidárnejšiu spoločnosť“. Odmietal uzatváranie sa do vlastnej kultúry. Prehlásil, že je nevyhnutné „uznať legitímnu pluralitu kultúr prítomných v jednej krajine“ a „podporiť vzájomné obohacovanie sa kultúr“.
Nasledujúci pápež Benedikt XVI. upozornil, že vo všeobecnosti sa viac pozornosti venuje problémom spojeným s príchodom migrantov a utečencov než skúmaniu dôvodov, pre ktoré opustili svoju vlasť. Nemecký pápež opakovane pripomínal, že aj samotná nazaretská rodina bola istý čas utečeneckou rodinou, ktorá našla azyl v Egypte, kam musela ujsť pred krutosťou vtedajšej moci. A že v utečeneckej dráme nazaretskej rodiny môžeme vidieť trpkú životnú situáciu vyhnancov a prenasledovaných, nepohodlie, príkoria a núdzu miliónov a miliónov migrantov, utečencov a azylantov.
Benedikt XVI. zároveň vyzval ľudí z cirkevnej hierarchie i všetkých veriacich, aby si uvedomili čoraz pluralistickejší kontext dnešného sveta a aby prekonali „rozpory a nacionalistické postoje“. Vyzval k spolunažívaniu s ľuďmi z iných kultúr, národov a náboženstiev.
Súčasný pápež František sa pred časom kriticky vyjadril, že migračný a utečenecký pohyb nezriedka vyvoláva aj v cirkvi „nedôveru a nepriateľstvo“, a to dokonca ešte prv než by sme poznali životné príbehy tých, čo z donútenia opúšťajú svoje domovy a hľadajú ľudskejšie podmienky pre život.
Podobne ako Benedikt XVI. aj František v tomto kontexte opakovane vyjadruje postoj blízky tzv. politickej teológii i teológii oslobodenia, že v príbehu nazaretskej rodiny sa zrkadlia príbehy a ťažkosti všetkých utečencov unikajúcich pred hrôzami vojen či mocenského násilia a že Ježiš z Nazareta „sa stotožnil s cudzincami či trpiacimi, so všetkými nevinnými obeťami násilia“. Že v stopách nazaretskej rodiny vidíme „stopy miliónov ľudí, čo si nevyberajú odchod, ale sú nútení odlúčiť sa od svojich blízkych, sú vyhostení zo svojej krajiny“. Tieto odchody majú v mnohých prípadoch spoločného menovateľa: prežitie.
Argentínsky pápež už po svojom zvolení roku 2013 varoval pred „nevraživým zovšeobecňovaním“ a odmietol paušálne a zovšeobecňujúce spájanie utečencov s teroristami bez akéhokoľvek rozlišovania. V marci tohto roku pred európskymi lídrami odmietol redukovanie migračnej krízy na otázku bezpečnosti, hovoril o novom európskom humanizme a prehlásil, že populistické prúdy sú „plodmi egoizmu“. A v týchto dňoch zopakoval predobraz príbehu nazaretskej rodiny, v ktorom sa zrkadlia príbehy všetkých utečencov a azylantov z donútenia.
Všetky tieto postoje, výzvy a inšpirácie vrátane výziev argentínskeho pápeža presahujú hranice cirkvi. Sú jednou veľkou kresťanskou, politickou i občianskou výzvou ku všetkým, ktorým na ľudskosti i na demokracii a jej hodnotách skutočne záleží. A celkom isto to nie sú postoje či výzvy z nejakej predraženej bratislavskej kaviarne.