V súvislosti s pseudovedeckými a antivakcinačnými názormi MUDr. Jána Lakotu, ktorý je síce zamestnaný v SAV, no svojimi názormi sa posunul do prostredia dezinfoscény, sa mnohí môžu pýtať, ako je možné, že vedec šíri nezmysly a nepodložené presvedčenia a ako je možné že takýto človek stále ešte pracuje v inštitúcii, ktorá by mala zoskupovať kompetentné a dôveryhodné vedecké špičky.
Termín „paradox vzdelaného šarlatána“ som si vypožičal od psychológa Mareka Jurkoviča z Centra spoločenských a psychologických vied SAV, ktorý sa tomuto problému venuje ako spoluautor knihy Prečo ľudia veria nezmyslom.
U vedcov a odborníkov sa predpokladá, že ovládajú a rešpektujú princípy fungovania vedy nielen vo svojom odbore, ale celkovo v oblasti vedy ako takej. Ukazuje sa však, že sú aj takí, ktorí „hoci môžu byť odborníkmi vo svojom odbore, ich kompetencie nemusia stačiť aj na iné oblasti, akou je napríklad téma očkovania“, pripomína vo svojom texte Jurkovič. Ak je niekto odborníkom vo svojej oblasti, nie je odborníkom vo všetkých oblastiach a „môže sa mýliť, keď sa vyjadruje k témam, ku ktorým nie je kompetentný sa vyjadrovať“. Takíto ľudia „precenili svoju kompetentnosť vyjadrovať sa k témam, v ktorých nie sú odborníci“.
Problém je, že dezinfoscéna verejnosti predstavuje takýchto ľudí ako odborníkov aj mimo ich špecializácie a tak legitimizuje ich pseudovedecké, konšpiračné či iné dezinformačné tvrdenia a názory. Tí potom slúžia ako „autority na zvýšenie dôveryhodnosti“ daných názorov.
Ako je teda možné, že niekto šíri nezmysly a pseudovedecké názory, hoci vo svojom odbore uplatňoval vedecké postupy?
Výskumy ukazujú, že popieranie vedeckých faktov nesúvisí len a výlučne s chýbajúcimi vedomosťami, ako sa to kedysi predpokladalo, ale že aj ľudia s vyššou vedeckou inteligenciou podliehajú ideologickej zaujatosti a pseudovedeckým názorom.
Jedným z možných vysvetlení je identifikovanie sa s určitou názorovou skupinou, ktorá si na danej téme utvára ideologickú či kultúrnu identitu. Takýto človek si v danom prostredí vytvára svoju kultúrnu pozíciu. Táto kultúrna a ideologická perspektíva do istej miery umožňuje porozumieť, „prečo aj vzdelaný a inteligentný človek môže veriť v určité nepodložené presvedčenia“, konštatuje Jurkovič.
Poniektorí potom svoje schopnosti využívajú len na to, aby obhájili túto svoju identitu či ideologické presvedčenia. To sa pre nich stáva dôležitejším než pravda a fakty. Posilňovanie takto utváranej identity na úkor faktov však popri samotnom šírení nezmyslov môže viesť aj k radikalizovaniu slovníka voči kritikom, k posunu do extrémnejších pozícií či k stupňovaniu agresivity svojho publika. Ak sa k pri tom vyvoláva strach či pocit ohrozenia (v tomto prípade z očkovania), efekt sa dostaví. Ako upozorňuje Jurkovič, emocionálna reakcia predchádza racionálnu, preto je jednoduché vyvolávaním strachu a pocitu ohrozenia dosiahnuť, že u mnohých racionálne uvažovanie ustúpi do úzadia.
Dnes vidíme, kam môžu takéto postoje a spôsoby viesť (práca celej dezinfoscény, nielen jedného šarlatána): k agresívnej konfrontácii a vyhrážkam odborníkom a k ich ohrozovaniu. (Spomeňme si aj na to, ako dnešný minister financií v čase, keď bol premiérom, spochybňoval a znevažoval odborníkov, menil ich rozhodnutia a útočil proti nim, takže má na dnešnej situácii svoj diel viny a zodpovednosti.)
Boj proti pandémii sa napokon stáva aj bojom proti nezmyslom a dezinformáciám. Ešte pred pár rokmi by nám ani nenapadlo, že sa niečo takéto reálne môže stať.