O tom, že sa Boris Kollár vôbec nemal stať predsedom parlamentu (a že v žiadnej verejnej funkcii nemá čo hľadať), sa už napísalo veľa. Podobne aj o tom, že v politicky kultúrnejších krajinách by už plagiátorskí podvodníci neboli vo svojich funkciách.
Lenže po Kollárovom papalášstve a škandalóznom správaní s ignorovaním prijatých nariadení platných pre všetkých občanov malo byť morálnou i politickou povinnosťou trvať na jeho odstúpení. Samozrejme, opäť treba povedať, že v politicky kultúrnejších krajinách by takýto človek okamžite po návrate do parlamentu sám od seba oznamoval svoju rezignáciu. Sme však na Slovensku a vládne nám Kollár (no dobre, formálne Matovič, keď si na to popri závislosti na facebooku občas nájde chvíľku voľného času).
Je chvályhodné, že niektorí poslanci Za ľudí príležitostne vyjadrujú na sociálnych sieťach svoje nesúhlasné postoje so správaním či už premiéra alebo predsedu parlamentu. To sa však dá raz, dvakrát. No potom to už vyvoláva otázky a pochybnosti, dokedy je možné takto, len na takejto báze sa dištancovať od neakceptovateľného správania čelných predstaviteľov koalície. A načo sú dobré statusy, ktoré síce prezrádzajú nepríjemný osobný pocit a snažia sa ochrániť dobré meno, no ich autori mimo sociálnych sietí verejne mlčia a zostávajú v spolku, v ktorom je čoraz viac dôvodov sa hanbiť.
Tí, ktorí vždy preukazovali vyššie etické kritérií pre výkon politiky, sú v neľahkej situácii a zrejme aj pred vnútornou morálnou dilemou. Určite sa necítia komfortne, navyše sú pod tlakom falošnej rétoriky vodcu sekty obyčajných s otázkou, či chcú návrat Smeru či nástup Hlasu. Avšak zotrvávaním v tomto spolku neakceptovateľné správanie v konečnom dôsledku tolerujú alebo nepriamo podporujú. Postupom času ich nesúhlasné statusy prestaneme brať vážne a nakoniec prídu o svoje renomé. Je to však, samozrejme, ich slobodné rozhodnutie.
Prísľub zmeny sa skončil v okamihu vytvorenia koalície s Borisom Kollárom. Odvtedy – odhliadnuc od boja proti korupčnému správaniu sa ľudí spojených s predošlou vládnou garnitúrou – je to permanentné potvrdzovanie, že slová o zmene boli len predvolebným marketingom a politickou rekvizitou pred nahnevaným a frustrovaným publikom. Poslednou kvapkou nateraz je predloženie návrhu novely zákona o verejnom obstarávaní, ktorý nemožno označiť inak ako prokorupčný.
Po opakujúcom sa neakceptovateľnom správaní Borisa Kollára je jeho pokračovanie vo funkcii predsedu parlamentu už hanbou celej koalície. Dôvody na výhovorky už nie sú.