Odpustenie je hlboko vnútorný, osobný akt. Slobodný, nezištný a nevynútiteľný. Má však miesto aj v politickej sfére? V priestore, kde nejde o vzťah medzi dvomi osobami, ale medzi politickými subjektmi? Môže mať udalosť či gesto odpustenia takúto inštitucionalizovanú podobu? Nebude len teatrálnym gestom a cynickým politickým kalkulom?
Tieto i mnohé ďalšie otázky sa vynárajú v súvislosti s Matovičovými slovami o odpustení a odkazoch smerom ku koaličnému partnerovi.
Presah témy odpustenia z vnútornej, osobnej roviny do politickej sa pôvodne udial v kontexte povojnových úvah o vyrovnávaní sa s holokaustom. Boli to zároveň morálno-filozofické úvahy a diskusie o tom, či možno neodpustiteľné zločiny odpustiť alebo nie. Tieto diskusie postupne otvorili priestor pre uvažovanie o téme odpustenia aj v bežnejšom kontexte politiky, teda mimo krajných situácií.
Pôvodne náboženský termín odpustenia sa stal morálno-filozofickou témou najmä vďaka nemecko-americkej politickej filozofke Hannah Arendtovej a francúzskemu filozofovi Vladimirovi Jankélévitchovi. Na prebiehajúce diskusie neskôr nadviazali napríklad Jacques Derrida či Paul Ricoeur.
Hannah Arendtová uvažovala o odpustení ako o politickom geste, pričom z jej uvažovania je pre nás zaujímavý odkaz, že takéto odpustenie vyslobodzuje vzťahy medzi aktérmi z fixácie na minulosť.
V diskusiách o politickom odpustení neskôr Derrida upozornil, že v geste osoby, ktorá ponúka odpustenie, môže byť politický či strategický kalkul.
Úlohou tohto textu nie je predostrieť koncepcie odpustenia ani vývoj morálno-filozofický diskusií o tejto téme. Preto ich nebudeme bližšie rozvádzať.
Ak teda hovoríme o politickom kontexte odpustenia, respektíve o politickom odpustení, hovoríme už o inštitucionalizovanom odpustení. Teda o odpustení ako o inštitucionálnej udalosti. To je niečo celkom iné než odpustenie ako hlboko vnútorná udalosť v (inter)personálnej rovine.
Otázka je, či je možné preniesť niečo, čo je hlboko vnútorným a osobným aktom, do sféry politiky, a teda do inštitucionálnej roviny. Alebo inak, môže mať táto hlboko vnútorná udalosť aj inštitucionálnu podobu, a teda môže byť kolektívnym politickým gestom?
Ak áno, kto je oprávnený takéto inštitucionálne a kolektívne gesto komunikovať a na základe čoho? A aké miesto má v tomto kontexte politická zodpovednosť za previnenie, resp. vyvodenie politickej zodpovednosti?
Sú tu však aj ďalšie závažné otázky. Nebude to v praxi napokon len účelové a teatrálne gesto? Nestratí udalosť odpustenia svoju špecifičnosť? Nestane sa z nej výmenný obchod? Nestane sa z odpustenia len politický marketing, cynický kalkul, vytváranie dojmu, či prostriedok politickej stratégie, ako to naznačil Jacques Derrida?
Zároveň sa však natíska otázka, aká je cesta z konfliktných situácií k znormalizovaniu vzťahov.
Politická prax dosvedčuje, že je reálna pochybnosť o úprimnosti slov o odpustení (v politickom prostredí) a že pri používaní jazyka odpustenia dochádza k nedorozumeniam. Preto je v politickej sfére omnoho vhodnejšie hovoriť o zmierení. Zároveň to omnoho viac vystihuje zmysel a zámer gesta. Nejde tu teda primárne o odpustenie, resp. o inštitucionalizovanie odpustenia, ale o zmierenie. Namiesto politiky odpustenia je vhodnejšie hovoriť o politike zmierenia.
Teraz konkrétne k téme Matovič a jeho slová o odpustení.
So slovami o odpustení nemožno len tak ľahkovážne narábať. Okrem toho sa odpustenie i zmierenie spája s určitými záväzkami. Igor Matovič však neponúkol žiadny záväzok zmeny či nápravy. Neukázal žiadny náznak sebareflexie. Neprevzal ani žiadnu zodpovednosť za svoje prešľapy. Neprišiel s politikou zmierenia, reálne vôbec neponúkol cestu k zmiereniu.
Slová šéfa OĽaNO vyzneli ako pokus prekryť nechutné a v civilizovanom svete neakceptovateľné spolčenie sa s fašistami. Ako pokus zastaviť vlnu kritiky a nepríjemné pripomínanie tohto prešľapu. Oprávnene si môžeme myslieť, že to bol len obyčajný politický kalkul, politická stratégia. Cynické a teatrálne zneužitie pojmu odpustenia a devalvovanie jeho významu a obsahu.
Matovičovi treba jeho spojenectvo s fašistami (a opakovanú spoluprácu OĽaNO s fašistami) neustále pripomínať. Vytvoril precedens, ktorý by mal byť varovaním, kam sa až môže dostať politika pod vedením bezohľadného egomaniaka, ak ho nik nezastaví.