Politik presvedčený, že je obeťou neprajníkov, si myslí, že môže čokoľvek

 
Pozícia či status obete sa stáva novou negatívnou osobnostnou črtou, naznačuje psychologička Rahav Gabayová z Telavivskej univerzity na základe výskumu, ktorý robila spolu s ďalšími odborníkmi.

Výsledkom ich práce je okrem iného aj vymedzenie štyroch hlavných črty takéhoto správania, resp. takejto osobnosti. Izraelská psychologička v rozhovore pre magazín Nautilus zároveň objasňuje znaky takéhoto správania.

Prvou črtou statusu obete je, že takýto človek sa snaží vystupovať tak, aby ho aj tí druhí vnímali ako obeť. Zneužíva tak ich empatiu. Opakovane hovorí o tom, aké urážky, kritiky či neprajnosti sa mu dostávajú. Ich nafúknutím, prípadne dezinterpretáciou sa snaží vzbudzovať pozornosť, resp. dosiahnuť, aby mu druhí venovali viac pozornosti a aby ho videli ako obeť.

Druhou črtou je, že status obete používa na potvrdzovanie svojej morálnej nadradenosti. Vystupuje spôsobom, že je čistý, morálny, ale tí druhí, ktorí voči nemu vznášajú kritiku či námietky, sa nesprávajú morálne, nie sú spravodliví atď.

Treťou črtou je, že nedokáže vidieť seba a svoj život z inej perspektívy a nevie byť sebakritický, je neschopný sebareflexie. Následkom toho je, že sa správa egocentricky.

Štvrtou črtou je tzv. „ruminácia“. Ide najmä o pretrvávajúcu tendenciu oživovať si negatívne pocity a spomienky, udržiavať ich v mysli, neustále sa nimi zaoberať, posilňovať si ublíženecké správanie.

Toto všetko sa stáva súčasťou identity človeka, ktorý sa inštaluje do pozície obete, resp. utvára si status obete. Každú kritiku vníma ako osobný útok. O kritikoch a oponentoch si myslí, že mu chcú škodiť a používa voči nim agresívny a obviňujúci slovník. Aj drobné nepríjemnosti, kritiky a podobne dokáže nafúknuť a prežíva ich ako silnú urážku. Nie je schopný sebakritiky či sebareflexie. Je pomstychtivý a to, že uráža druhých a ubližuje im, považuje za oprávnené a nevyrušuje ho to. Sám seba nedokáže vidieť ako agresora.

Mimoriadne nebezpečné je, keď má takýto človek nejakú sociálnu alebo politickú moc. Ešte viac to posilní jeho patologický pocit martýrstva a dáva mu falošný pocit, že môže čokoľvek. Status obete mu dáva silu. Myslí si, že je v poriadku, keď je agresívny, keď druhých obviňuje, keď vytvára konflikty. Takéto spôsoby sa neraz stávajú nástrojom na dosahovanie politických cieľov.

Podobné sklony si v sebe nosí väčšina z nás, no za normálnych okolností neprerastú do patologických rozmerov, vysvetľuje Gabayová. Korene siahajú do detstva, avšak väčšina z tejto detskej stratégie správania vyrastie. Naučíme sa takéto situácie spracovať, vyrovnávať sa s nimi. Kto však z toho nevyrástol, správa sa detinsky, vyššie uvedeným spôsobom.

Tu, samozrejme, nejde o situácie, keď je niekto napríklad obeťou týrania. Ani o situácie vážnej urážky či nespravodlivosti v medziľudských vzťahoch. V takýchto prípadoch je práveže osožné a potrebné o tom hovoriť. V tomto kontexte izraelská psychologička pripomína, že „je veľmi dôležité autenticky prejaviť svoje negatívne pocity v zmysluplných vzťahoch, pretože tie potom môže druhá strana lepšie pochopiť a môžete viesť skutočný rozhovor“.

No ak sa u človeka, ktorý má určitú moc, uvedené črty, sklony a tendencie spoja s negatívnymi vlastnosťami, „môže to byť katastrofa“, upozorňuje izraelská psychologička Rahav Gabayová.

Print Friendly
Marián Balázs