O politikoch, čo dopujú ľudí demagógiou, vytvárajú chaos a podkopávajú demokraciu

 
Priľnuli k paranoidným predstavám, ľudí dopujú demagógiou, radikalizujú svoj jazyk, vyvolávajú konflikty a namiesto bežných politických argumentov poukazujú na ohrozenie zo strany nepriateľov. Aj takéto sú podľa americkej historičky a novinárky, nositeľky Pulitzerovej ceny Anne Applebaumovej charakteristické črty politikov, ktorí sa od demokracie posunuli k podkopávaniu jej hodnôt a pravidiel.

Manželka bývalého poľského ministra zahraničných vecí Radoslawa Sikorského v najnovšej knihe Súmrak demokracie poukazuje na krehkosť demokracie. Poukazuje na to, ako využívajú niektorí politici pre svoje ciele dezinformácie, sprisahanecké teórie, sociálne siete či politickú polarizáciu a ako využívajú svojich oddaných, ktorí im pomáhajú na ceste k moci a podporujú ich vládu.

Poľské či iné konkrétne súvislosti ponecháme bokom a všimneme si všeobecné črty, ktoré nám pripomenú podobné problémy aj v prostredí slovenskej politiky. Už to, že niektorí z takýchto politikov pôsobia, akoby boli internetoví trollovia na plný úväzok a píšu statusy ako od konšpirátorov a dezinfoscény, je nám dôverne známe.

„Hnev v televízii a vo večerných správach, rýchle tempo sociálnych sietí, navzájom si protirečiace titulky, … to všetko „znervózňuje ľudí, ktorí uprednostňujú jednotu a homogénnosť,“ upozorňuje Applebaumová. Populisti a demagógovia to šikovne využívajú. Oslovujú ľudí „preferujúcich jednoduchý jazyk, silné symboly a jasnú identitu“. Zároveň preukazujú antipluralistický inštinkt, „nevedia tolerovať zložitosť“ a sú nedôverčiví voči ľuďom s inými názormi.

„Niektorí sú svedkovia apokalypsy, presvedčení, že ich spoločnosť zlyhala a bez ohľadu na výsledok ju treba postaviť nanovo. Niektorí sú hlboko nábožensky presvedčení. Niektorí majú radi chaos,“ pripomína Applebaumová.

Títo cynickí pragmatici s autoritatívnymi sklonmi siahajú po radikálnom jazyku, vymýšľajú virálne sprisahanecké teórie a radikalizujú sa v agresívnych konfliktoch. V digitálnej divočine šíria zavádzajúce príbehy a kaskády klamstiev. Pretože to všetko im prináša úspech.

Zároveň, aby získali moc alebo aby si svoju pozíciu posilnili, „potrebujú ľudí, ktorí budú tlmočiť skrivodlivosť, manipulovať nespokojnými, dajú priechod zlosti a strachu a dokážu vykresliť inú budúcnosť“. Vytvárajú okolo seba fanúšikov i novú elitu, ľudí, ktorí „podkopú súčasné hodnoty“.

Keď majú takíto politici moc, opierajú sa o kádre, ktoré riadia byrokraciu, riadia štátne firmy atď. Úlohou týchto posluhovačov je „brániť lídrov bez ohľadu na to, aký zničujúci dosah majú ich činy na život bežných ľudí a inštitúcií.“ Za odmenu môžu rátať s tým, že dostanú zákazky, miesta v štátnej správe a pod. „Akékoľvek mizerné výkony budú podávať, o prácu neprídu.“

Táto krehkosť demokracie nie je nová. Liberálna demokracia preto od občanov, ktorí si ju ctia, odjakživa žiadala spoluúčasť, schopnosť argumentovať, úsilie či zápas. Odjakživa žiadala a aj dnes žiada odolnosť voči klamstvám a chaosu a tiež istú ochotu vzoprieť sa ľuďom, ktorí klamstvá a demagógiu šíria a chaos vytvárajú, pripomína historička a novinárka Anne Applebaumová.