Posledný z varšavského geta

Každý rok na výročie povstania vo varšavskom gete prichádzal k pamätníku povstalcov aj jeden starší pán na vozíčku a s kyticou kvetov. Zakaždým súkromne, nikdy nebol oficiálnym hosťom ani rečníkom. Po skončení protokolu v tichu a pokore prišiel bližšie aj on a s veľkou úctou položil kvety. Mnohí z tých, čo sa prizerali, možno ani netušili, že ten muž je jeden z niekdajších vodcov onoho povstania, Marek Edelman, posledný žijúci svedok, ktorý neopustil Poľsko ani vtedy, keď ho k tomu chceli prinútiť komunisti. Seweryn Blumsztajn, jedna z kľúčových postáv študentských nepokojov v Poľsku roku 1968, dnes redaktor Gazety Wyborcza, deň po tohtoročnej spomienkovej slávnosti napísal: „Nedalo sa posunúť začiatok o štvrť hodinu neskôr? Nedalo sa dať prednosť Edelmanovi? Veď on je v tento deň  dôležitejší než prezident, premiér i rabíni. Už iba on je s nami. A dokedy?“ Nuž, napraviť to už nebude možné. Marek Edelman prednedávnom zomrel.

Hneď ako sa vo varšavskom gete rozšírila správa, že Nemci chcú geto zlikvidovať, začali sa prípravy povstania. Keď potom vodca povstalcov Enielewicz pri pohľade na beznádejnú situáciu spáchal samovraždu, jeho vodcovskú rolu prevzal Edelman. O niekoľko týždňov sa uprostred streľby, výbuchov granátov a rúcajúcich sa budov spolu s niekoľkými ďalšími zachránil útekom cez kanály z geta. Po vojne sa stal vynikajúcim kardiológom. Napísal knihu Bojujúce geto, ktorá po páde komunizmu vyšla znovu. V čase povojnových pogromov v Lodži ho chceli zastreliť. Roku 1968 ho vyhodili zo zamestnania a vyzvali ho, aby opustil Poľsko. „Niekto musí zostať s tými, čo tu zahynuli,“ hovorieval zakaždým, keď ho chceli vyštvať z krajiny. Celý život stelesňoval túto spomienkovú solidaritu, solidaritu s mŕtvymi, s obeťami dejín.

Od sedemdesiatych rokov patril k protikomunistickej opozícii. Bol aktivistom hnutia Solidarita a počas stanného práva roku 1981 ho internovali. V prvých rokoch slobody bol poslancom za Demokratickú úniu. Roku 1993 šiel s konvojom humanitárnej pomoci do Sarajeva. Vždy stál solidárne na strane slabých a bezbranných. Bez ohľadu na režim sa nahlas vyjadroval k zneužívaniam moci, k neprávostiam a veci pomenúval pravým menom. Aj preto mal nielen priateľov, ale aj mnohých nepriateľov. Adam Michnik o ňom povedal, že všetkým ukazoval, ako byť pokorný pred hodnotami a rozhodný voči situáciám, ktoré sú výzvou. Každý rok v Poľsku predstavitelia štátu oslavovali výročie protinacistického povstania vo varšavskom gete, spomínali na hrdinov, no priamy aktér a vodca akoby pre nich neexistoval. On len skromne počkal na záver a potom s tými najautentickejšími spomienkami a azda aj s bolesťou v duši podišiel bližšie a položil kvety. Väčší paradox si len ťažko predstaviť.

Nuž ale tých smutných paradoxov máme aj na Slovensku viac než dosť. A prejavili sa aj v týchto novembrových dňoch.

(SME, 20. 11. 2009)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs