Keď v dávnych dobách hebrejské kmene po rokoch neslobody v Egypte získali slobodu, ako refrén sa celými ďalšími dejinami opakuje výzva pripomínať si a rozprávať o tom, v akej neslobode kedysi žili, čo ich to stálo a ako získali slobodu. To bol zmysel veľkonočnej slávnosti. Keď potom sami stretávali cudzincov, čo utekajú pred tyraniou, solidaritu s nimi opierali o svoju vlastnú skúsenosťou neslobody.
V dávnych kultúrach ľudia prinášali rituálne obety bohom či Bohu. Francúzsky filozof René Girard, ktorý skúmal otázky religionistiky, spoločenských vied i teológie cez tému náboženstva a násilia, hovorí, že do kultickej obete sa takto projektovali napätia, frustrácie či agresívne sklony daného spoločenstva.
Mnohé kmene či obce rituálne obetovali kozla alebo ho vyhnali do púšte. Zviera malo symbolicky odniesť so sebou hriechy spoločenstva. Od tohto rituálu očakávali obnovenie pokoja a jednoty. Neskôr obetovali baránka ako zmiernu, respektíve odprosujúcu obetu. Z toho vznikla metafora „obetný baránok“. Rané kresťanstvo pripodobnilo popraveného Ježiša z Nazareta k obetnému baránkovi, ktorého viedli na zabitie.
V mýtoch, ale aj v praxi niektorých kultúr sa obetnými baránkami neraz stávali cudzinci, alebo inak odlišní, slabí a bezmocní, ktorí sa nedokázali účinne brániť. No sakralizovanie násilia, jeho inštitucionálne posväcovanie a náboženské zdôvodňovanie postupne čoraz viac podliehalo kritike. Lenže ono sakralizované násilie sa v dejinách opakovane objavuje. Aj v samotnom kresťanskom svete sme mali križiacke vojny, inkvizíciu, ničenie pôvodných kultúr po objavení Ameriky a podobné fenomény, pri ktorých sa aktéri odvolávali na Boha, učenie cirkvi či na vlastnú inštitucionálnu autoritu. Dnešný islamský fundamentalizmus funguje v tej istej logike.
Kedysi Jean Jacques Rousseau upozornil, že tak ako bola v dávnych spoločenstvách neustála potreba nepriateľa, aj v novších dejinách sa súlad záujmov neraz vyvíja na báze spoločného nepriateľstva proti inej osobe či skupine. Podľa Hannah Arendtovej sa takto utvára aj politika nacionalistov.
Aby nejaká skupina mohla byť použitá ako moderný obetný baránok, musí spĺňať dve základné podmienky: musí byť relatívne slabá a bezbranná a zároveň musí byť jasné, že sa jej zmanipulovaná verejnosť výraznejšie nezastane. (Napríklad u Hitlera to boli najmä Židia, u Stalina popri Židoch aj kulaci a intelektuáli atď.)
Čo ako odmietaná, „obetná“ skupina je pre tých, čo ju odsudzujú, potrebná. Bez nej by nemali agendu ani zdôvodnenie svojich spôsobov.
Nacionalizmus a extrémizmus sa v dnešných časoch vracajú k prekonaným symbolom minulosti, uzatvárajú nové spojenectvá s náboženstvom a rétoricky oživujú sakralizované násilie i mechanizmus obetného baránka v novom kontexte. Pretvárajú Boha na svoj národný, mocenský či ideologický obraz. Ak sa odvolávajú na Boha či kresťanstvo, je to v príkrom rozpore s ideovými a hodnotovým základmi kresťanstva formulovanými v jeho samotných začiatkoch.
(Aktuálne.sk 13. 4. 2017)