Prázdne čižmy a rituál zbraní

Svetová politika musí súrne vyriešiť otázku bezpečnosti

 

Pred dvomi rokmi sa Washington niesol v znamení prázdnych čižiem. Odporcovia irackej vojny priniesli asi osemsto párov vojenských čižiem, ktoré pred Bielym domom mali symbolizovať americké vojnové obete. Zdalo sa, že toto nenásilné gesto protestu položí Busha na lopatky. V prvých týždňoch ho už-už posielalo k zemi, no svetový stratég so svojím tímom sa z toho dokázal dostať. Stačila veta a stratené percentá sa vrátili. Kľúčom bolo vyhlásenie, že poslal americké jednotky chrániť americkú bezpečnosť. Udrel na citlivú strunu, pretože po 11. septembri 2001 otázku bezpečnosti zrejme každý Američan posudzuje inak ako predtým. A tak sa nik nepýtal, akým spôsobom bola americká bezpečnosť ohrozená, pretože odpoveď si dokázal položiť každý sám. Bolo jasné, o aký druh ohrozenia ide. Lenže nik nepoložil ani inú, závažnejšiu otázku: „Vyrieši sa takto otázka americkej bezpečnosti?“ A zvyšok sveta sa tiež nepýtal, či sa takto vyrieši otázka svetovej bezpečnosti.

Nanovo definovaná Amerika

Tvrdenie, že Amerika len využila teroristický čin islamských fundamentalistov ako argument na dlho zamýšľaný vojenský útok, je povrchné a pri hlbšej analýze situácie a správ ľudí z Bushovho najbližšieho prostredia aspoň čiastočne vyvrátiteľné. Útok na Svetové obchodné centrum a tragický únos ďalšieho lietadla bol výzvou na vojnu, na ktorú taká superveľmoc nemohla nereagovať. Otázkou však zostáva, aká mala byť reakcia. Lenže túto otázku už s objektívnou presnosťou nezodpovie nik. Každý bude mať vo svojej odpovedi kus pravdy, práve ten kus, o ktorý sa každá odpoveď bude blížiť objektívnej pravde, ale zároveň práve ten kus, o ktorý sa jej bude vzďaľovať.

Čo však bolo to vážne a podstatné, čo sa udialo, samozrejme okrem zvrhnutia Saddámovho režimu? Skutočnosť, na ktorú upozornil politológ Timothy Garton Ash, že totiž Irak nanovo definoval Ameriku „v novej ére svetovej politiky“. Odpovede na otázku, ako ju nanovo definoval, sú podľa Asha dve. Prvou je pesimistická interpretácia, podľa ktorej Amerika je zlá a pokrytecká hyperveľmoc. Táto odpoveď sa opiera o mučenie väzňov v Abú Ghrajbe. Druhá je o niečo optimistickejšia: vojna v Iraku znamená začiatok konca kľúčových členov Bushovho tímu, alebo americkým pomenovaním povedané koniec „éry sopiek“. Ako pripomína americký spisovateľ James Mann a spolu s ním aj Timothy Garton Ash, proti vyslaniu amerických vojakov do Iraku boli práve tí členovia tímu, ktorí bojovali vo Vietname, kdežto tí, čo vo Vietname neboli, ako sám Bush, či Dick Cheney, zastávali vojenské riešenie. „Vojaci mali skôr sklon k diplomacii, politici-biznismeni k vojne,“ hovorí Ash.

Súcit a odstup

Po 11. septembri 2001 Európa súcitila s Amerikou a väčšina ľudí cítila silnú spolupatričnosť, súcit a solidaritu, dokonca z istých západných novín zaznelo motto “Všetci sme Američania“, ktorému sme v tých chvíľach Európe veľmi dobre rozumeli. Po mučení väzňov v Abú Ghrajbe však tento súcit nabral pomerne silný odstup. Pritom však ide o dve úplne odlišné skutočnosti a práve preto súcit a solidarita nesmeli ustúpiť trpkému pocitu zo správ o mučení väzňov. Žiaľ, stalo sa. Je bez akejkoľvek pochybnosti, že mučenie väzňov bolo treba odsúdiť a vinníkov potrestať. Ale je rovnako bez akejkoľvek pochybnosti, že udalosti z Abú Ghrajbe nemôžu byť smerodajné pri hodnotení irackej vojny, ani americkej zahraničnej politiky ako takej.

Na otázku americkej politiky dnes u nás bežný občan bez akejkoľvek hlbšej analýzy, bez hlbšieho skúmania a poznania súvislostí povie, že Amerika si myslí, že je jediná na svete a že môže všetko. Nuž, tento falošný postoj sa vkradol do myslí mnohých zväčša prostredníctvom utrúsených poznámok ľavice a nacionalistickej kliky. Utrúsené poznámky majú jednu silnú výhodu, že v záplave správ a informácií sa o nich príliš nediskutuje, no aj preto sa  takéto stručné poznámky pomerne nebadane vkradnú do mysle povrchnejšie mysliacich ľudí. Navyše odsudzovanie silnejšieho je zväčša podvedomím vyjadrením istého komplexu z malosti. Zaujímavým paradoxom je, že keď sa Európa i svet dostávajú do vážneho ohrozenia, voláme o pomoc Ameriku. Jednoducho preto, lebo je silná a je v jej moci krízové dejinné a politické situácie riešiť. Napríklad, keď šlo o vysporiadanie sa s hitlerovským fašizmom, o povstanie Európy z vojnového popola a podobne. No keď ju už nepotrebujeme, povieme o nej, že je pokrytecká. Nuž ale práve toto svedčí o našom povrchnom vnímaní vecí a napokon aj o našom vlastnom pokrytectve.

Blízkovýchodný rituál

Španielsky spisovateľ Mario Vargas Llosa po vypuknutí izraelsko-libanonského konfliktu napísal, že „Izrael mal nad svojimi nepriateľmi na Blízkom východe morálnu a politickú prevahu, až kým sa z nej nestala prevaha kanónov, lietadiel a supermodernej armády“. Uprostred nekonečného napätia a konfliktov Izrael skutočne mal istú nepolitickú, ale aj politickú prevahu, a po nedávnom odsune z pásma Gazy si získal sympatie mnohých. No stačilo málo a zo sympatií sme sa opäť aj tu dostali k istej rezervovanosti.

Ak má byť možná nejaká forma koexistencie na Blízkom východe, tak jedine pokojná a nenásilná. Lenže zásadná a kľúčová otázka je, či je možné niekedy vôbec dosiahnuť trvalý pokoj v oblasti, ktorá sa taký dlhý čas zmieta v konfliktoch a kde už nik nevie zmieriť krvavé rany dejín, pretože každý má čo vracať svojim protivníkom. Vyrovnať sa s dejinami je v takejto situácii takmer nemožné. A dôvod na nabíjanie zbraní sa nájde vždy. Celé je to ako nejaký rituál, bez ktorého už ani jedna strana nedokáže dlhšie existovať, pretože sa jej v takom prípade javí, že je považovaná za slabšiu a zároveň z jej vlastných radov je pobádaná, aby zadosťučinila za tú-ktorú ranu.

Problém je zložitejší nielen tým, že tu ide o stáročné etnické, náboženské i politické konflikty. Problém je znásobený skutočnosťou terorizmu, ktorý sa objavuje zakaždým, keď niektorá strana začne uvažovať o pokoji a mieri. Takéto úvahy sú pre mužov teroru znakom slabosti a preto pri náznakoch mieru udrú vždy, aby demonštrovali svoju silu. Mier je pre nich akoby porážkou, pretože vtedy nemajú ako ukázať a požívať svoju nadvládu a pritom sa aj počet prívržencov a sympatizantov rapídne znižuje. Preto terorizmus potrebuje živiť konflikty. A čím zúfalejší je národ, tým viac počúva hlasy fanatikov. Posledný konflikt na Blízkom východe opäť iba potvrdil skutočnosť, na ktorú poukázal aj izraelský režisér Amos Gitai, že totiž existencia ľudí z Blízkeho východu je ešte stále až priveľmi „súčasťou veľkého regionálneho rituálu, spočívajúceho v tom, že sa v pravidelných intervaloch prelieva krv druhého národa“.

Nebezpečná iránska rétorika

Iným rituálom hrozí svetu muž číslo jedna svetovej hrozby. Je zrejmé, že týmto mužom už nie je bin Ládin, ale iránsky prezident Mahmud Ahmadínedžád. To, že tvorí alianciu s Hamasom, je popri jeho plánoch a hrozbách len takpovediac poznámkou pod čiarou. Ahmadínedžád so svojimi myšlienkami o atómovej bombe a vymazaní Izraela z mapy neprišiel ako blesk z čistého neba. O plánoch vyrobiť atómovú bombu a použiť ju proti Izraelu, a to aj za cenu vlastných obetí, otvorene hovoril už bývalý iránsky prezident Rafsandžání roku 2001. Ten si kontinuitu svojich plánov šikovne udržiava aj tým, že je rozhodujúcim hráčom v iránskom politickom zákulisí a šedou eminenciou terajšieho prezidenta. V iránskom politickom zákulisí vážnu úlohu zohráva aj Ahmadínedžádov duchovný poradca ajatolláh Mohammad Mesbah-Yazdi, ktorí okolo seba zhromaždil azda tých najradikálnejších duchovných. Práve Mesbah-Yazdiho žiak Mohsen Gharavian tlmočil vyhlásenie iránskych duchovných, že podľa šaríje je možné použiť aj atómovú zbraň, len cieľ použitia treba zodpovedajúcim spôsobom vymedziť. Iránci to zatiaľ chápu iba pre prípad vojenskej odvety, no otázka je dokedy.

Iránsky rétorický rituál zatiaľ zostáva iba v rovine slov, ktorých naplnenie sa mnohým nemusí javiť reálne. Lenže problém je v tom, že v dejinách sa uskutočnili viaceré hrozôstrašné plány, ktoré sa spočiatku javili viac rétorické, ako reálne, a ktorým spočiatku nik neprikladal veľkú váhu. Keď Lenin prikázal zriadiť pracovné tábory, svet to nebral až tak vážne. Keď Stalin napĺňal tieto tábory intelektuálmi a nepohodlnými osobami, svet príliš neveril, že by tam mohlo dochádzať k týraniu a mučeniu. Keď Hitler hovoril o vojne a vyhladení Židov, Európa to nebrala veľmi vážne. Keď prví utečenci z Osvienčimu informovali svet o krutostiach za ostatným drôtom, nik tomu nechcel veriť. Keď Fidel Castro začal hovoriť o komunistickej Kube, svet to opäť nebral príliš vážne. Svetové dejiny dostatočne ukázali, že akúkoľvek hrozbu musíme brať vážne, i keby dnes mala zostať iba v rovine rétorického rituálu, či rétorického násilia.

Naliehavá otázka

Islamský fundamentalizmus v dvoch veciach oproti minulosti zaznamenal istý, negatívny posun: na samovražedné atentáty sa hlásia už aj ženy (mimochodom samovražedné atentáty vôbec sú cudzím prvkom v dnešnom netradičnom islame, pred časom sa doň dostali vďaka japonskej družke jedného z islamských vodcov) a skončila sa éra rezervovanosti voči mimoamerickému Západu. Kým donedávna islamskí radikáli hrozili iba Izraelu a Spojeným štátom, dnes, zvlášť od útokov v Madride a Londýne, už hovoria o celom Západe, čiže aj o Európe.

Celý tento stav navodzuje vážnu dilemu a stavia politikov medzi dva mlynské kamene: na jednej strane prázdne čižmy ako vážny symbol, ktorý ním ešte dlho zostane, a na druhej strane rétorické násilné rituály, rituál zbraní a bombových útokov i realita svetového ohrozenia. Ako túto skutočnosť riešiť, ako na útoky a hrozby odpovedať a ako im predchádzať je dnes jednou z najnaliehavejších politických otázok a zrejme ňou ešte istý čas zostane.

(DF 36/2006, s. )

 

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs