Prečo Dáni odmietli holokaust

 
Keď nemecké nacistické orgány v Kodani nariadili zatýkanie a deportácie židovského obyvateľstva, dánska vláda sa postavila proti tomu. Keď nacisti trvali na svojom, všetci členovia dánskej vlády na protest podali demisiu a polícia nariadenie sabotovala.

V kostoloch čítali protestné listy. Polícia zakaždým vopred upovedomila židovské komunity o príchode gestapa. Občania pomáhali svojim židovským susedom ujsť do dedín na pobreží Baltického mora, kde im miestni poskytli úkryt v pivniciach, kostoloch a víkendových domoch. Rybári ich potom tajne odvážali na lodiach do neutrálneho Švédska.

Jedným z kľúčových momentov bolo, keď dánsky kráľ prehlásil, že ak Nemci budú nútiť Židov pripnúť si na hruď žltú hviezdu, pripne si ju aj on. Nacisti od toho napokon ustúpili.

Situácia sa v okupovanom Dánsku vyhrotila natoľko, že sám Adolf Eichmann pricestoval do Kodane. Keď Dáni spoluprácu stále odmietali, Eichmann ponúkol kompromis, že z deportácií omilostí tých Židov, čo žili v zmiešanom manželstve. Dánsko však neustúpilo.

Dáni si svojím postojom získali sympatie samotného nacistického veliteľa Wernera Besta. Keď dostal z Berlína príkaz urobiť veľký záťah, židovskú komunitu tajne informoval a dal jej čas na útek. Až potom splnil rozkaz.

Pri všetkých záťahoch, ktoré gestapo v Dánsku urobilo, bolo z deväťtisíc dánskych Židov odvlečených dokopy 450, poväčšine starších ľudí. Boli deportovaní do Terezína, pričom 350 z nich holokaust prežilo. V Dánsku sa tak zachránilo zhruba 99 percent židovského obyvateľstva.

V Dánsku neexistovalo žiadne „my“ (Dáni) a „oni“ (Židia), ale len spoločné a vzájomné „my“, pripomína dánsky historik Bo Lidegaard v knihe Countrymen, v ktorej opisuje tento dánsky príbeh.

Dánsko už pred vojnou, od čias nástupu Hitlera k moci vzdelávaním a osvetou viedlo svojich obyvateľov k odmietaniu nacistickej i rasistickej ideológie a k presadzovaniu demokratickej politickej kultúry, vzájomnosti a spoločne zdieľanej identity. O pojme národ sa začalo hovoriť nie z etnického hľadiska, ale občianskeho. Vytvorilo sa tak povedomie jedného a spoločného politického spoločenstva so spoločne zdieľanými hodnotami a spoločnou perspektívou. Aj preto potom Dáni odmietli tézu o „židovskom probléme“ a vnímali ju ako útok proti celému dánskemu spoločenstvu.

Na základe dánskeho príbehu Lidegaard tvrdí, že sila slušnosti a ľudskej solidarity v krízových časoch či kritických situáciách závisí vo veľkej miere od toho, čo a ako sa utvára predtým, t. j. od predchádzajúceho vzdelávania v občianstve a občianskych čnostiach, etablovania slušnej politiky a politickej kultúry a vytvorenia spoločného politického konsenzu a vízie v zásadných veciach.

„Je to príbeh, ktorý dosvedčuje starú pravdu: solidarita a slušnosť závisia najmä od skutočnej vzájomnosti v medziľudských vzťahoch, od dlho sa tvoriacich a vnútorne osvojených návykov, od kultúry spoločného občianstva a od existencie lídrov, ktorí v týchto čnostiach idú príkladom,“ napísal pred časom popredný kanadský politológ Michael Ignatieff.

Toto je dôležité aj vo vzťahu k našej slovenskej realite.

(Aktuálne.sk 14. 3. 2017)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs