Prečo a ako odhaľovať konšpiračné teórie

 
„Konšpirační teoretici sú obchodníci s ilúziami. Ponúkajú určitú mieru pohodlia, a to ich robí takými príťažlivými. Vedú však do slepej uličky, pričom odvádzajú pozornosť od skutočných spoločenských problémov a ich riešení,“ napísal psychológ Jovan Byford z britskej Open University v internetovom magazíne The Conversation.

Byford sa venuje najmä sociálnym a psychologickým aspektom konšpiračných teórií a vzťahu medzi históriou a psychológiou. Je autorom viacerých kníh a odborných štúdií.

Politické kauzy a škandály, teroristické útoky či zákulisné dohody politikov – tieto i ďalšie podobné udalosti sú reálne, čo sťažuje rozlišovanie, upozorňuje Byford. Ako teda odlíšiť takéto udalosti od tých produktov pomýleného a zavádzajúceho myslenia, ktoré zvyčajne označujeme pojmom „konšpiračné teórie“? Alebo napríklad v súvislosti s pandémiou ako odlíšiť legitímne otázky o pôvode nového koronavírusu od konšpiračných teórií?

Medzi tajnými plánmi a očakávaným výsledkom „vstupuje do hry množstvo nepredvídaných a nepredvídateľných udalostí“. Preto sa skutočné sprisahania len „málokedy vyvíjajú podľa plánu“. Navyše „nemožno mať úplne pod kontrolou činnosť iných jednotlivcov a organizácií s rôznymi (často aj skrytými) cieľmi a plánmi“.

Lenže konšpirační teoretici vidia svet celkom inak. V sprisahaniach vidia „hybnú silu dejín“ a práve to je predpokladom ich uvažovania i argumentácie, pripomína Byford. To, že množstvo konšpiračných teórií je protichodných, ich nezaujíma. Za svoju úlohu považujú „hľadať skryté prepojenia medzi rôznymi historickými udalosťami a ich aktérmi“. Konšpirácie „nie sú obmedzené ani časovo ani geograficky“. A všetko uspokojivo vysvetľujú.

„To je jeden z dôvodov, prečo sú konšpirační teoretici všeobecne takí slabí pri odhaľovaní skutočných sprisahaní,“ poznamenáva Byford. „Väčšinu skutočných sprisahaní a nelegálnych aktivít sa podarilo odhaliť vďaka poctivej žurnalistike, oficiálnym vyšetrovateľom alebo činnosti whistleblowerov.“ Mnohé takéto odhalenia boli, resp. sú možné vďaka „slobodnému prístupu k informáciám – kľúčovej inštitúcii transparentnej politiky“.

Medzitým konšpirační teoretici neodhalili žiadny skutočný škandál ani žiadnu kauzu. Tie im totiž pripadajú malé a bezvýznamné, dobré iba na to, aby ukázali, že veci nie sú také, ako sa javia. A teda ako „možný dôkaz toho, že aj mnohé iné, oveľa zlovestnejšie (aj keď menej pravdepodobné) tvrdenia môžu byť tiež pravdivé“.

Dostávame sa tak k najdôležitejšiemu rozdielu medzi konšpiračnými teóriami a odhaľovaním skutočných káuz a sprisahaní.

Pre investigatívnych novinárov, historikov, prokurátorov, sudcov i všetkých, ktorí sa o reálne prípady zaujímajú, je existencia sprisahania „testovateľnou hypotézou“. Takáto práca si vyžaduje dôveryhodné zdroje, poctivé narábanie s dôkazmi a ich overiteľnosť.

U konšpiračných teoretikov je to naopak. Myšlienka sprisahania nie je pre nich niečím, čo treba overovať, ale „základným a neotrasiteľným princípom“. Možnosť, že by základný predpoklad ich konšpiračnej teórie bol nesprávny, alebo, že by mohli existovať dôkazy, ktoré ich teóriu spochybnia či vyvrátia, pre nich neexistuje. „Logické rozpory, spochybňujúce dôkazy, ba ani úplná absencia dôkazov nemajú vplyv na konšpiračné teórie, pretože vždy sa môžu  považovať za súčasť sprisahaní“, prípadne za potvrdenie schopnosti aktérov dokonale zakryť svoje plány a konanie.

Dnešná konšpiračná kultúra sa snaží navodiť dojem, že rozdiely medzi skutočnosťou (t. j. overenými či overiteľnými faktami) a konšpiračnými teóriami sú len malicherné alebo dokonca ani neexistujú.

Lenže uvedomiť si tie rozdiely je nesmierne dôležité, pretože „sú zásadné a z hľadiska spoločenských a politických dôsledkov závažné“, upozorňuje britský psychológ a expert na konšpiračné teórie Jovan Byford.

 

Print Friendly
Marián Balázs