Pred 33 rokmi psy dotrhali východonemeckého študenta, ktorý chcel iba jedno: žiť slobodne

 
Dňa 8. augusta 1986 sa odohral jeden z najznámejších a najkrutejších prípadov smrtiacich útokov pohraničníckych psov na československých hraniciach.

Osemnásťročný východonemecký čerstvý maturant Hartmut Tauzt najprv pricestoval vlakom do Bratislavy, ubytoval sa na vysokoškolskom internáte Družba a niekoľko dní chodil do Petržalky pozorovať činnosť pohraničníkov. V uvedený deň sa po zotmení dostal k tzv. tylovému signalizačnému plotu, prestrihol vodiče a potom prešiel cez kukuričné pole až k hlavnej signálnej stene. Aj tu prestrihol vodiče, no to sa mu už stalo osudným. Nastal skrat, čo pohraničnej stráži signalizovalo narušenie priestoru. Hliadka okamžite vypustila útočných psov.

Tautz bežal ešte asi 250 metrov. K slobode, t. j. k rakúskemu územiu mu chýbalo už len dvadsať metrov, keď ho psy dostihli a začali hrýzť a trhať. Psy mu stiahli kožu s vlasmi na zátylku, krv mu tiekla aj zo spánkovej časti, dohryzené mal v podstate celé telo. Namiesto zabezpečenia rýchlej lekárskej pomoci ho však pohraničníci, vojaci základnej služby Ivan Hirner a Oldřich Kovář nechali tak. Kovář sa vypytoval v krutých bolestiach stonajúceho Tautza, či má aj spoločníkov a Hirner šiel hľadať ďalších možných utekajúcich.

Medzitým na miesto prišiel aj dozorujúci dôstojník Viliam Švirk, ktorý však Tautzovi takisto nepomohol. Neodviezli ho ani do nemocnice, ale len na rotu Pohraničnej stráže. Až privolaný lekár odviezol Tautza do Vojenskej nemocnice, zachrániť ho však už nedokázal.

Historik Ľubomír Morbacher pred časom poukázal na oficiálny zápis súdnych znalcov MUDr. Jaroslava Sochora a prof. MUDr. Milana Kokavca, ktorí konštatovali, že poskytnutím prvej pomoci a včasnou odbornou lekárskou pomocou bolo možné Tautzovi zachrániť život. Zodpovednosť pohraničníkov za Tautzovu krutú smrť je teda neodškriepiteľná. Vtedajší prokurátor vojenskej prokuratúry kpt. Tibor Gaplovský im však kryl chrbát.

Československé hranice boli zo začiatku zabezpečené podmínovanými pásmi polí a tiež elektrickými plotmi. V šesťdesiatych rokoch sa začali využívať špeciálne cvičené psy ako vraždiaca zbraň proti tým, čo chceli ujsť na Západ.

V osemdesiatych rokoch to bol ešte brutálnejší systém zúrivých psov a ich útokov „na voľno“. Špeciálne vycvičené dvojice útočných psov boli už od šteniat cvičené k mimoriadnej zúrivosti a agresívnosti. Boli umiestnené v kotercoch v hraničnom pásme za poslednou signálnou stenou. Keď niekto prestrihol vodiče na signálnej stene, stráž dostala signál a zároveň sa dvere na najbližšom koterci automaticky otvorili. Psy zúrivo vyštartovali. Aj keď utekajúcim osobám chýbalo k slobode už iba pár desiatok metrov, poväčšine nemali šancu.

Za takéto nehumánne spôsoby a zločiny proti ľudskosti nebol u nás nik odsúdený. Nik nemusí niesť zodpovednosť za brutalitu a zločiny proti ľudskosti. A to aj napriek množstvu podnetov a dokumentov, ktoré na Generálnu prokuratúru pred časom podal Ústav pamäti národa. Generálna prokuratúra nám však cynicky odkazuje v zmysle, že také boli zákony a ľudia nemali utekať preč. To, že takýto nemorálny a cynický postoj nikde inde neobstojí, dokonca ani v Českej republike, Generálnu prokuratúru nezaujíma.

Oproti tomu pred dvanástimi rokmi bol zo Spojených štátov do Nemecka vyhostený Paul Henss, bývalý esesák, ktorý bol zodpovedný za špeciálny výcvik útočných psov v koncentračných táboroch Buchenwald a Dachau. Americkým vyšetrovateľom sa až po dlhých rokoch podarilo preukázať jeho zodpovednosť. Americký vyšetrovateľ Eli Rosenbaum sa vyjadril, že brutálny systém by nemohol fungovať bez takých odhodlaných ľudí, ako bol Henss. Nemecké úrady okamžite začali konať, no Henss o pár mesiacov zomrel. Bol by postavený pred súd a niesol by zodpovednosť aj po desaťročiach.

Mimochodom, pred štyrmi rokmi Denník N zistil, že Ivan Hirner pracuje ako technik v štátnom podniku Vojenské lesy Malacky. Denníku N vtedy povedal, že za Tautzovu smrť žiadnu vinu necíti.

Ak sa niekto z mladých ľudí spýta, aký bol ten socializmus, aký to bol ten komunistický režim alebo čo je to vlastne totalita, možnože stačí málo: ukázať mu fotografiu sympatického chlapca z Magdeburgu, ktorý túžil žiť v slobode a demokracii a potom fotku dokaličenej tváre dotrhaného, mŕtveho Hartmuta Tautza.

 

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs