Keď roku 1980 zamestnanci varšavskej oceliarne vstúpili do štrajku, aby podporili požiadavky štrajkujúcich robotníkov gdanských lodeníc, prišiel medzi nich mladý kňaz Jerzy Popieluszko. Postavil sa na stranu štrajkujúcich a zakrátko sa stal poprednou osobnosťou a morálnou autoritou v odpore proti totalitnému režimu.
Pre režim začal byť mimoriadne nepohodlný najmä potom, ako v januári 1982 začal pravidelne každý mesiac slúžiť tzv. bohoslužby za vlasť. Navštevovalo ich čoraz viac ľudí, nielen z Varšavy, ale aj z iných miest. Známi poľskí herci čítali texty poľských básnikov a spisovateľov. Zakrátko mali tieto bohoslužby vo varšavskej štvrti Zoliborz celospoločenský význam.
V príhovoroch Popieluszko odsudzoval cenzúru, násilie a klamstvá režimu, hovoril o spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti, požadoval slobodu, kritizoval perzekúcie kritikov režimu a vyjadroval podporu hnutiu Solidarita. Raz požiadal o tri minúty ticha na počesť všetkých zatknutých.
„Naše želanie šťastnej budúcnosti našich detí nech je hlasným výkrikom, ktorým požadujeme slobodu v našej krajine,“ prehlásil v jednom príhovore Popieluszko. Povzbudzoval ľudí, aby prekonali strach, nemlčali a nepodriaďovali sa „vláde lži“, aby nepredstierali, že jej veria, ale aby ju demaskovali a „dennodenne proti nej protestovali“. Bol presvedčený, že „sloboda ducha a vernosť pravde skôr či neskôr prinesú aj vonkajšiu, politickú slobodu“.
V decembri 1982 mu hodili do bytu výbušninu a bolo len otázkou šťastia, že sa mu nič nestalo. Robotníci varšavskej oceliarne si potom medzi sebou rozdelili služby a vo dne v noci strážili jeho dom. Keď niekam šiel, vždy ho jeden z nich sprevádzal. Keď šiel mimo mesta, zakaždým šiel s ním Waldemar Chrostowski, profesionálny hasič, ktorý mu kvôli vyhrážkam robil šoféra, dôverníka aj akúsi ochranku.
Viacerí z cirkvi ho presviedčali, aby s tým radšej prestal a nemiešal sa do politiky, no nedal sa odradiť. Prehlásil, že v krajine, kde chce režim „nemilosrdne ovplyvňovať každú oblasť života“, je potrebné veci pomenovať a hovoriť o nich „aj z morálneho hľadiska“. Vyjadril tiež presvedčenie, že cirkev má stáť na strane ľudí, na strane pravdy, spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti.
Keď v máji 1984 prehlásil, že „moc, ktorá vládne zastrašovaním občanov, stráca právo vládnuť,“ bola to tá povestná posledná kvapka.
Dňa 19. októbra 1984 večer bol Popieluszko na ceste z mesta Bydgoszcz do Varšavy. Ako vždy ho viezol Chrostowski. Cestou ich predbehlo auto značky Fiat a prinútilo ich zastaviť. Z auta vystúpil jeden muž v policajne uniforme a jeden v civile. Tretí člen posádky zostal v aute. Chrostowského vyzvali, aby vystúpil a ukázal doklady. Potom mu nasadili putá, posadili do auta, zapchali ústa a k hlave priložili zbraň.
Popieluszka niekoľkokrát udreli do hlavy. Stratil vedomie, zviazali ho, handrou mu zapchali ústa, naložili ho do kufra auta a vyštartovali. Chrostowskému sa podarilo aj napriek putám otvoriť dvere a vyskočiť. Únoscovia ho nechali tak, presvedčení, že neprežije. Doráňanému a zakrvavenému sa mu podarilo dostať k obydliam, odkiaľ zavolali záchranku aj políciu.
Medzitým sa Popieluszko prebral z bezvedomia, vybral si handru z úst a rozviazal si ruky i nohy. Keď to únoscovia zistili, zastavili na okraji mesta Torun. Keď otvorili kufor, Popieluszko volal o pomoc a snažil sa ujsť. Znovu ho niekoľkokrát udreli do hlavy. Opäť stratil vedomie. Posádka vymenila ŠPZ auta a pokračovala v ceste.
Keď sa znovu prebral, opäť nasledovalo niekoľko tvrdých úderov do hlavy a strata vedomia.
Zakrátko opäť zastavili, tentoraz už naposledy. Opäť mu zasadili niekoľko tvrdých úderov do hlavy, po ktorých znovu stratil vedomie. Položili ho na zem, nasadili mu na krk slučku a koncom povrazu zviazali nohy. Zapchali mu ústa a oblepili mu celú hlavu. Takto dokaličeného ho hodili do rieky Visztula. Aj keby sa prebral, nemal šancu.
Vďaka Chrostowského duchaprítomnosti a rýchlemu konaniu polície, ktorá najprv nemohla tušiť, kto sú páchatelia, zakrátko vypátrali auto únoscov. Patrilo ministerstvu vnútra. Už štyri dni po zavraždení Jerzyho Popieluszka boli zatknutí traja príslušníci poľskej tajnej služby (SB): kpt. Gregorz Piotrowski, por. Leszek Pekala a por. Waldemar Chmielewski.
Chrostowski ich identifikoval, všetci sa priznali a ukázali aj miesto, kde sa Popieluszka zbavili. Potápači potom našli dobité telo na dne rieky.
O niekoľko dní po výpovediach troch tajných zatkli aj funkcionára tajnej polície, plk. Adama Pietruszku, ktorý celú akciu zorganizoval a zabezpečoval. Spočiatku sa ešte snažil mariť vyšetrovanie a zahladzovať stopy. Dokonca dvaja „horliví“ vyšetrovatelia Stanisław Trafalski a Wiesław Piątek záhadne zahynuli pri zrejme zinscenovanej nehode.
Súdny proces s páchateľmi sa začal koncom decembra 1984 a vďaka jednoznačným dôkazom bol verdikt vynesený už začiatkom február 1985. Piotrowski a Pietruszka boli odsúdení na 25 rokov, Pekala a Chmielewski na 15. resp. 14 rokov.
Režim troch pešiakov a jedného funkcionára obetoval a v napätej situácii si zrejme chcel vylepšiť obraz doma i v zahraničí. Popieluszkov nadriadený, farár Teofil Bogucki, ktorý vždy stál pri ňom, prehlásil: „V tomto procese by mala sedieť na lavici obžalovaných celá tajná služba.“