Pred našimi očami nám rozvracajú demokraciu

 
V dejinách sme zatiaľ mali skúsenosť zväčša s násilnými rozvratmi demokracií. Rozklad prichádzal rýchlo a bol zjavný. Demokracie sa však môžu rozkladať aj menej dramaticky, pomaly a nenápadne.

V tomto prípade sa jednotlivé kroky a posuny nezdajú také vážne a nebezpečné, aké v konečnom dôsledku môžu byť. Práve na tieto skutočnosti upozorňujú americkí profesori politických vied z Harvardu Steven Levitsky a Daniel Ziblatt v spoločnej knihe Ako umiera demokracia. Obaja sa dlhodobo venujú otázkam demokracií, napísali niekoľko úspešných kníh a táto ich spoločná kniha sa rýchlo stala bestsellerom.

Levitsky a Ziblatt vidia dva kritické testy demokracie. Prvým testom nie je to, či sa vôbec vynoria nejakí politici s nedemokratickým správaním či autoritárskymi sklonmi, ale, čo urobia lídri demokratických strán a občania, aby im neumožnili dostať sa k moci. Ak sa totiž etablované strany a ich lídri prispôsobia a v dôsledku mylných úvah radikalizujú svoju rétoriku, kvalita demokracie je v ohrození.

Ak sa potom politici s nedemokratickým správaním dostanú k moci, demokracia čelí druhému kritickému testu.

Paradoxom dnešných ohrození demokracie je, že sa začínajú pri volebných urnách. „Tí, čo páchajú na demokraciu atentát, využívajú všetky demokratické inštitúcie – postupne, rafinovane, a dokonca legálne –, aby ju zabili,“ upozorňujú americkí politológovia.

Demokracia má svoje písané pravidlá (ústava, zákony) a arbitrov (súdnictvo). Avšak najlepšie funguje tam, kde sú tieto formálne normy posilnené neformálnymi, nepísanými pravidlami. Ide o rešpektované kódy správania.

Na druhej strane dejiny potvrdzujú, že isté spôsoby správania politikov sú zakaždým predzvesťou ohrozenia demokracie, resp. jej krízy. Napríklad vulgarizovanie a zagresívňovanie politiky, šírenie neznášanlivosti, správanie sa k politickým súperom ako k nepriateľom, útoky voči novinárom a občianskej sfére, postupné ovládnutie kľúčových inštitúcií vrátane justície, označovanie kritikov a oponentov za protinárodné živly či agentov cudzích záujmov platených zo zahraničia a podobne. Ak sa takéto spôsoby objavujú aj dnes, sú vážnymi varovnými signálmi a tak by ich aj mali vnímať demokratické strany i demokratická verejnosť.

Inštitúcie demokracie sú nutným predpokladom, no samé osebe pre záruku demokracie nepostačujú. Sama osebe nepostačuje ani ústavná ochrana, pretože ústavu možno meniť, niektoré jej ustanovenia môžu mať nejednoznačné interpretácie a napokon vládna väčšina môže ovládnuť aj ústavný súd. Dôležité, ba nevyhnutné sú preto aj nepísané, no rešpektované demokratické pravidlá. „Tieto pravidlá alebo zvyklosti slúžia ako zákonom nevymáhateľné ochranné prvky demokracie a bránia tomu, aby sa každodenná politická súťaž premenila na bitku, v ktorej je dovolené všetko,“ vysvetľujú Levitsky a Ziblatt.

Ak politici odmietajú slovami alebo činmi demokratické pravidlá, malo by to vyvolať znepokojenie verejnosti. Znepokojenie by však mali vyvolať aj tí, čo neustále a hlasito prehlasujú, že bojujú proti skorumpovanej elite, že sa politikom budú dívať na paprče, alebo by neustále niekoho posielali do basy. Takéto prejavy sú znepokojujúce nie preto, že by v nich nebol aspoň náznak oprávnenosti či spravodlivosti, ale preto, že nebezpečne vyostrujú politiku a vyhrocujú polarizáciu, znižujú mieru politickej kultúry, podnecujú čisto protestné pohnútky a strhávajú masy protestných voličov, ktorým imponujú politickí dobrodruhovia. To potom takisto prispieva k erózii demokracie.

Súčasťou nepísaných demokratických pravidiel je aj niečo, čo autori nazývajú inštitucionálnou zdržanlivosťou. Znamená to nerobiť niečo, čo síce nie je porušením zákona, ale porušuje jeho ducha a je v rozpore s vyššími štandardmi politickej kultúry. „V spoločnostiach, kde inštitucionálna zdržanlivosť hrá silnú rolu, nevyužívajú politici svoje inštitucionálne výhody v ich úplnosti, ak by taký krok mohol ohroziť existujúci systém, a to aj v situáciách, v ktorých by to bolo, technicky vzato, celkom legálne.“

Vyhrocovanie polarizácie, neobmedzené využívanie inštitucionálnych výhod a degradácia základných noriem a nepísaných pravidiel – to sú základné faktory, ktoré signalizujú eróziu demokracie a jej vážne ohrozenie. Aj na Slovensku. Prispieva k tomu tak správanie sa vládnej koalície, ktorá je v tomto kontinuálna s predošlými vládami Roberta Fica, ako aj správanie sa lídrov parlamentnej opozície, ktorých spôsoby vystupovania prispievajú k erózii demokracie rovnako ako spôsoby tých, ktorých kritizujú.

 

 

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs