Zmena, nová kultúra politiky či protikorupčná politika. Toto všetko malo byť výstavnou skriňou Matovičovej i Hegerovej vlády. Povýšenecky vyhlasovali, že budú najlepšou vládou, aká tu doteraz bola. Lenže to všetko sa zrútilo ako tá mýtická Babylonská veža, z ktorej zostali iba ruiny.
Dávne kultúry sa často vyjadrovali obrazne, metaforicky, využívali historické udalosti na obrazné spracovanie a nadčasové odkazy. Medzi takéto príbehy patrí aj opis pádu tzv. Babylonskej veže. Historicky ide zrejme o najväčší mezopotámsky zikkurat Etemenanki v Babylone.
Zikkuraty boli stupňovité (pyramídové) posvätné stavby, na vrchole ktorých bola svätyňa. Etemenanki (v preklade Dom medzi nebom a zemou) zasvätený bohu Mardukovi mal štvorcový pôdorys so stranami viac ako 90 metrov a jeho výška sa odhaduje na deväťdesiat metrov (podľa niektorých expertov „len“ šesťdesiat). Každému sa táto kolosálna posvätná stavba musela javiť ako veža, ktorá sa týči do nebies. Mala byť symbolom sily a jednoty, niečoho nového a pevného. Napokon ju zničili Peržania pri dobytí Babylonu v 6. storočí pred naším letopočtom.
Od čias metaforického spracovania pádu Babylonskej veže v biblickej knihe Genezis (Boh zničil pyšné plány obyvateľov, ktorým zostali len ruiny, chaos a ich vlastná roztrieštenosť) bola táto metafora obrazom povýšenectva a chýbajúcej pokory, obrazom krachu velikášskych a pyšných predstáv sprevádzaných morálnou nadradenosťou. Od dávnych čias až po dnešok.
V 15. storočí bola Babylonská veža obľúbenou témou flámskych maliarov. Na túto tradíciu neskôr nadviazal významný renesančný maliar Pieter Bruegel s dvomi variantami Stavby Babylonskej veže (väčší a známejší obraz sa dnes nachádza v Kunsthistorickom múzeu vo Viedni, druhý, menší v Rotterdame). Bruegelova skúsenosť z Antverp, kde žil niekoľko rokov bola nelichotivá: samoľúbosť, nadutosť a velikášstvo mocných a vplyvných. Obrazovou metaforou im nastavil zrkadlo a vyjadril varovanie pred takýmto správaním.
Späť k nášmu kontextu. Nie je úlohou tohto textu vyratúvať prešľapy, kauzy a poburujúce či neakceptovateľné spôsoby predstaviteľov koalície (vrátane poslancov, pre ktorých je koaličná dohoda, pod ktorou sú aj oni sami podpísaní, pri hlasovaní s fašistami či smerohlasom iba zdrap papiera). Je však zrejmé, že obraz o zmene sa zrútil veľmi rýchlo (pri týchto personáliách nebol reálny a dôveryhodný ani na začiatku). Je v troskách a reči o novej kultúre politiky, o boji proti korupcii či plnení sľubov sú už nedôveryhodné.
Pýcha a povýšenecké reči, morálna nadradenosť a papalášstvo opäť raz predchádzali pád. Zostali len ruiny, chaos a snaha presviedčať seba i verejnosť, že všetko je v poriadku. No nie je. Môžu si za to naozaj iba oni sami. Lenže doplácame na to všetci.