Všeobecne je v povedomí predstava, že v súvislosti s okupáciou v auguste 1968 bol jeden tzv. pozývací list podpísaný skupinou komunistických funkcionárov okolo Vasiľa Biľaka. V skutočnosti bolo viac listov i viac podpisov.
O vojenskom zásahu v Československu sa uvažovalo už od mája 1968. Už vtedy Brežnev otvorene hovoril o nutnosti ubrániť socializmus, čo v danom kontexte znamenalo použiť všetky prostriedky vrátane vojenských. Už vtedy dozrievala myšlienka pozývacieho listu, hoci sám Biľak sa vyjadroval, že sa obáva obvinenia zo zrady.
Hlavnou postavou v prípravách okupácie bol Alois Indra. Samotný Brežnev 18. augusta 1968 na porade štátov, ktoré sa na okupácii zúčastnili, prehlásil, že vec bola prejednaná práve s Indrom.
Moskva si však pre ospravedlnenie invázie vyžiadala tzv. pozývací list. Tak vznikol prvý list podpísaný skupinou komunistov okolo Vasiľa Biľaka. Ako prvý je podpísaný Alois Indra. Ako píše historik Archie Brown v knihe Vzostup a pád komunizmu, „šlo o žiadosť tvrdého jadra československého vedenia adresovanú Brežnevovi, v ktorom sa volalo po intervencii“, ktorá by potlačila protikomunistické a protisovietske nálady. Podpísaní súdruhovia žiadali Moskvu o pomoc „všetkými prostriedkami, ktoré máte k dispozícii“. V závere listu žiadajú o jeho „maximálne utajenie“.
Druhý list bol napísaný zhruba tri, štyri dni pred inváziou a pod touto verziou pozývacieho listu už boli desiatky podpisov komunistických funkcionárov. Roku 1971 bolo v exilových publicistických materiáloch zverejnených prvých dvadsaťpäť podpisov (tie zverejnil v januári 1971 aj časopis Der Spiegel), pričom celkovo ich malo byť štyridsať.
Hoci Vasiľ Biľak existenciu pozývacieho listu dva roky popieral, v decembri 1970 rozdal členom ÚV KSČ kópiu listu – samozrejme nie toho, kde sú spolu s ním podpísaní len ďalší štyria súdruhovia, ale druhý, s podpismi štyridsiatich funkcionárov (zrejme v obave, že by v budúcnosti mohol byť obvinený zo zrady). Pod týmto listom sú podpísaní napríklad aj Viliam Šalgovič a Bohuslav Chňoupek. Obaja boli agentmi KGB. (Šalgovič po Nežnej revolúcii spáchal samovraždu.)
V čase napísania druhého pozývacieho listu už boli rozpracované kroky prevzatia moci v Československu práve ľuďmi, ktorí stáli za intervenciou, teda skupinou okolo Aloisa Indru a Vasiľa Biľaka.
Podľa historikov pravdepodobne vznikla ešte jedna verzia pozývacieho listu, kde mali byť nielen podpisy konkrétnych funkcionárov, ale aj názvy komunistických politických inštitúcií, čo malo navodiť dojem, že požiadavka na inváziu je celospoločenská.
Ešte na prelome júla a augusta 1968 napísal „s prosbou o bratskú pomoc“ vlastný pozývací list Antonín Kapek, v tom čase kandidát predsedníctva ÚV KSČ.
Zrejme 16. augusta 1968 padlo v Moskve rozhodnutie o vstupe vojsk na územie Československa. Vrchným veliteľom celej „bratskej pomoci“ bol generál Pavlovskij. Hneď v prvých dňoch okupácie bolo zabitých niekoľko našich občanov.
Čo sa dialo potom je dostatočne známe.
Ako napísal Milan Kundera v knihe Neznesiteľná ľahkosť bytia, „všetky predchádzajúce zločiny ruskej ríše sa dali prekryť diskrétnym spôsobom. Deportácie státisícov Litovcov, zavraždenie státisícov Poliakov, likvidácia krymských Tatárov, to všetko zostalo v pamäti bez fotografických dokumentov, a teda vlastne ako čosi nedokázateľné, čo bude skôr či neskôr prehlásené za mystifikáciu. Naproti tomu prepadnutie Československa v roku 1968 je celé vyfotografované a nafilmované, uložené v archívoch celého sveta. (…) fotografi a kameramani si uvedomili, že práve oni môžu vykonať to jediné, čo sa ešte vykonať dalo: zachovať pre ďalekú budúcnosť obraz násilia.“