Problémom nie je len Blaha a jeho najnovšia stupídnosť

 

Nad vulgárnosťou poslanca (a nezabúdajme, že zároveň zamestnanca SAV) Blahu na adresu hlavy štátu sa slušní ľudia oprávnene rozhorčujú. Pobúrené a odsudzujúce reakcie, statusy a komentáre sú namieste. Sú dôležité. Nastavujú zrkadlo a vyjadrujú nároky aspoň na minimum slušnosti vo verejnej sfére.

Nie je to však prvý raz, čo sme videli takúto hru s najnižšími pudmi. Nezaregistroval som podobnú vlnu rozhorčenia ani mediálnych odsudzujúcich reakcií vtedy, keď Matovič podnecoval dav svojich fanúšikov k vulgárnosti na adresu vtedajšieho predsedu parlamentu. Ten dav skandoval tvrdo vulgárne. Matovič sa na tom zabával. Médiá mlčali.

Povieme si, je rozdiel medzi Dankom a Čaputovou. Áno, na osobnostnej úrovni, v rovine osobnostných kvalít, odbornosti a mentálnej výbavy bezpochyby áno. To však nijako neospravedlňuje dvojaký meter voči aktérom vulgárností.

Vadí nám Blahova vulgárnosť a nevadilo nám Matovičovo podnecovanie davu k vulgárnosti? Ak by to tak bolo, potom sme len na úrovni, že tí „naši“ môžu čokoľvek, lebo sú „naši“ a tí druhí sú, veď vieme akí. Takto to má fungovať? Potom sa nečudujme.

Ak sa na to dívame len optikou osobnostných kvalít adresátov vulgárností, alebo optikou, že je rozdiel medzi vulgárnosťou na adresu muža a na adresu ženy, je to zásadná chyba. Pretože ide po prvé o vulgárnosti na adresu najvyšších ústavných činiteľov, o elementárnu stratu rešpektu k týmto funkciám bez ohľadu na to, kto ich práve zastáva a po druhé o neakceptovateľné vulgarizovanie politiky a verejného priestoru.

Ak sa niekedy nazdávame, že si najvyšší ústavní činitelia zaslúžia kritiku, tá sa dá vyjadriť kultivovane, nie krčmovým stupídnym spôsobom. Spôsob kritiky však odráža osobnostnú úroveň jej autora. Kritika aj protesty môžu byť kultivované a slušné.

Ešteže Matovičove nechutné a podlé útoky voči Zuzane Baťovej vyvolali ostrú kritiku a nevôľu. Alebo že by to aj vtedy bolo len a výlučne z dôvodu, že adresátom bola žena?

Mimochodom, nevadí nám, keď si Matovič vymyslí výrok, ktorý prezidentka nikdy nepovedala a potom ju osočuje a posmieva sa? To nie je takisto stupídny útok na hlavu štátu podnecujúci tie najnižšie pudy? Nemalo by sa aj toto stretnúť s odsúdením a konfrontovaním? Povieme si, toto aspoň nie je vulgárnosť. Ale kde je hranica, čo sa ešte smie a čo už nie? Je to až vulgárnosť, ktorá sa nesmie? Je to len vulgárnosť na adresu ženy, čo sa nesmie? Iste, tu je to už úplné dno. Ale sofistikovane osočovať a špiniť sa môže? Ak si totiž zvykneme, že tieto spôsoby prechádzame kývnutím ruky, či s úsmevom, že veď každý vie, že henten sa správa ako psychopat, alebo, že veď vieme, kto je Fico, potom posúvame latku akceptovateľnosti stále ďalej a ďalej, až napokon príde niekto s tým najhorším, čo si vieme predstaviť.

Problémom tak nie je len Blaha a jeho najnovšia stupídnosť. Problémom je naše tolerovanie vulgarizovania politiky. Fico, Blaha, Matovič, tí všetci sa už roky podieľajú na hrubnutí politiky, na jej vulgarizovaní a posúvaní hraníc. Tak ako to svojho času robil aj Slota.

Všimnime si, kam sa dostala aj úroveň parlamentných debát či rozpráv. Už to nie sú rozpravy, ale samé osobné útoky, invektívy, nadávky. Jedno veľké nechutné predstavenie. Fico, Blaha a Matovič túto stupídnu úroveň preniesli na tlačovky, facebookové statusy a na ulicu. A tak ako proti Ficovým a Blahovým spôsobom ostatní v Smere neprotestujú, tak v OĽaNO neprotestujú proti Matovičovým spôsobom. Diagnóza jednej i druhej strany.

Dlho sa zdalo, že odsudzovanie hrubnutia politiky je len naivnou a precitlivenou reakciou zopár jednotlivcov požadujúcich slušnosť aj v politike. Lenže dnes vidíme, aký je výsledok onoho dlhodobo tolerovaného hrubnutia politiky. Mali by sme sa z toho konečne poučiť.