Koalícii sa ani na dvakrát nepodarilo otvoriť schôdzu parlamentu. To sa už o pár dní zmení, schôdza napokon bude, ale Eduard Heger dostal lekciu. Ibaže on opäť nič nepochopil.
Strana SaS obštrukciu vopred avizovala. Bolo zrejmé, že jej poslanci sa pri prvých pokusoch otvoriť schôdzu nebudú prezentovať. Premiér o tom musel vedieť a mal reagovať. Očakávali by sme, že bude v takejto situácii s SaS rokovať. Lenže on neurobil vôbec nič, všetko nechal na náhodu. Ako vždy. A potom sa vyhováral. Opäť ako vždy. Preto je táto situácia jeho prehrou.
Vzniknutá situácia má aj čaro nechceného. Niekoľkí poslanci OĽaNO sa takisto neprezentovali. V situácii, keď je koalícia v menšine a potrebuje každý jeden hlas. To je ďalší príklad šlendriánskeho fungovania Obyčajných. Vlastný gól a príspevok k blamáži.
Premiér mal rokovať
Ešte raz. Malo byť povinnosťou premiéra rokovať so Sulíkom o otvorení schôdze a o podpore kľúčových opatrení. Tak sa to robí v situácii menšinovej vlády. Neurobil tak a potom sa čuduje. Tak ako celé leto pre riešenie krízy nič reálne neurobil, tak ani teraz v tejto veci neurobil vôbec nič.
Už je to trpko úsmevné, aké silné reči dokáže mať a ako nerozumie svojej pozícii premiéra.
Namiesto riešenia situácie len opakuje reči o zodpovednosti vlády a donekonečna opakuje, koľko peňazí dala vláda na zdravotníctvo. Nekorektná samochvála a odpútavanie pozornosti.
Nič nepochopil
Obštrukciou strana SaS ukázala koalícii jej menšinové limity v praxi a zároveň odkázala, že strana je už naozaj v opozícii. Je jasné, že ak chce vláda v kľúčových veciach získať podporu, premiér musí so Sulíkom rokovať. Či sa mu to páči alebo nie, jednoducho tak to je. Taká je logika menšinového vládnutia. Nehovoríme o rokovaní s fašistami či so smerohlasom, ale s demokratickou opozičnou stranou. Nechávať veci na náhodu a potom ukazovať prstom je detinský alibizmus.
Veci nemôžu fungovať ani tak, ako si to predstavuje minister Budaj. Teda, že by vznikla akási dohoda o tolerancii. V situácii, keď je Matovič naďalej ministrom a chrlí svoje choromyseľné útoky, je Budajov nápad len pokusom zakryť neakceptovateľnú realitu a únikom pred nástrahami menšinového vládnutia (pre ktoré sa, mimochodom, rozhodlo samotné OľaNO vrátane premiéra držaním Matoviča vo funkcii ministra).
Eduard Heger chce, aby po tejto vláde zostala silná stopa. Tá stopa tu naozaj zostane. Len celkom iná, než si ju vo svojej fantázii vykresľuje on.