Aj keď prítulnosť Mosta a Siete k Smeru, ako aj samotný vládny program dáva veľa dôvodov na kritiku, spôsob vystupovania SaS a Oľano je nešťastný.
Stačilo málo: podeliť si témy podľa kapitol vládneho programu a vo vystúpeniach sa zamerať výlučne na vecnú a odbornú kritiku. Naplno by sa ukázali slabé miesta vládneho programu, zároveň by to bol priestor na pomenovanie stavu krajiny po samovláde Smeru a umožnilo by to začať komunikovať aj vlastné riešenia.
SaS i Oľano však prepadli pokušeniu naplno vyliať svoj hnev a frustráciu. Výsledkom sú vzájomné urážky, debata na úrovni štvrtej cenovej skupiny, prehlbovanie znechutenia voličov a nahrávanie extrémistom.
Je pravda, že Most a Sieť konali v rozpore s prísľubmi. Popri tom je dnes zrejmé, že zaradenie Gábora Grendela či Mira Beblavého do iných výborov než aké by im prislúchali, je predvádzaním moci v mečiarovskom štýle.
Ani toto všetko spolu s Bugárovými vyhrážkami na Harabinov spôsob však neznamená, že kritika sa má donekonečna točiť len o podvodníkoch, zlodejoch a oligarchoch a že opozičná politika sa má redukovať na urážky.
SaS a Oľano v nejednom prípade robia presne to, čo vláda potrebuje: nedôstojným vystupovaním pomáhajú prekryť nízke ambície vládneho programu a sami nahrávajú rečiam o bláznoch, exhibicionistoch a kverulantoch, či rečiam o neštandardnej opozícii.
Hovoriť, že o vládnom programe budú debatovať až potom, keď odstúpia konkrétni ministri, je diletantské. Keď už, tak SaS mala vystúpiť s vecnou kritikou niektorých nominácií a nie takýmto pubertálnym spôsobom.
Mimochodom, ochota zahlasovať za nejaký Kotlebov návrh zákona (Nicholsonová) či slová o tom, že Kotlebov program nie je fašistický (Sulík), sú nezodpovedné a posilňujú legitimizovanie extrémizmu.
Aj keď štátne orgány mnohé závažné kauzy ľudí blízkych Smeru zametajú pod koberec, tvrdenie, že nie Kotleba, ale korupcia Smeru je ohrozením Slovenska (Matovič), je nevhodné. Nemožno bagatelizovať jedno zlo kvôli zdôrazneniu iného zla. Nehovoriac o tom, že oba fenomény sú ohrozením demokracie.
Nech už s Janou Vaľovou volič sympatizuje alebo nie, častovať ju slovami ako antiprípad ženy je neslušné. Facka, ktorú Matovič za podobné správanie v minulosti schytal od Anny Belousovovej, bola zaslúžená aj s preddavkom.
Namiesto vecnej kritiky vládneho programu sa verejnosť dozvedá najmä o tom, kto koho práve nazval klamárom, podvodníkom, či zlodejom. Iste, v nejednom prípade je takáto rétorika oprávnená. Rovnako ako nie je neopodstatnené vidieť za touto vládou vládu biznismenov. No oponovanie vládneho programu by azda predsa len malo znieť inak.
Treba však pravdivo povedať, že zo strany opozície zazneli aj viaceré vecné kritiky a zmysluplné vystúpenia (Mihál, Žarnay, či Petruchová). Mediálne, a teda pred širšou verejnosťou však nekultivované prejavy zákonite prehlušia práve tú žiadanú vecnú kritiku. Na škodu veci.
(Aktuálne.sk 22. 4. 2016)