Komu pamäť ešte nezlyhala, pamätá si nielen totalitné časy s tvrdou cenzúrou a Ústredným výborom strany, ktorý diktoval všetko, čo sa v krajine smelo alebo nesmelo robiť, hovoriť a myslieť, ale pamätá si aj časy mečiarizmu, nápadne podobné tým totalitným a vykazujúce viaceré znaky štátneho teroru. Veľmi dobre si pamätáme, ako selektívne boli vyberaní novinári a redaktori, s ktorými sa Mečiar so svojou suitou bol ochotný rozprávať, a naopak, ktorí boli takpovediac vykázaní za dvere. Jedni sa svojou bezhraničnou lojalitou vyhrievali v jeho priazni, iní museli kvôli pravde čeliť zastrašovaniam, fyzickým útokom, alebo výbuchu auta. Veľmi dobre si pamätáme, že v časoch pasienkového narcizmu bol práve dnešný prezident hlavným sekundantom pri všetkej tej arogancii, neslušnosti, klamstvách, ignorovaniach nálezov Ústavného súdu, protiústavnom vyhodení poslanca z parlamentných lavíc (prípad Gaulieder) i osočovaniach vtedajšej hlavy štátu.
Nech má prezident akýkoľvek chabý slovník a nech sa akokoľvek mýli a hovorí brbty, jedno v demokracii nesmie: oklieštiť slobodu, a to ani zdanlivo nezávažným gestom. Že to robil ako predseda parlamentu a ako pravá ruka svojho politického vodcu, je jedna vec (rozhodne však nie iba vec minulosti; je to vec našej pamäti a našej schopnosti k rezistencii voči tým, ktorí tak konali, svoje konanie bagatelizujú a naďalej si nárokujú na zotrvanie vo verejnom priestore). Platí však, že zo svojej vlastnej kože a zo svojho charakteru sa človek len tak ľahko nevyzlečie.
Ak prezident trestá redaktorku a tým aj súkromnú televíziu a jej divákov za slová, ktoré sám povedal, nie je to len prejav jeho mužskej márnosti, ale aj nepochopenie podstaty svojho úradu i slobody ako takej. Ak prezidentov hovorca chcel „nastaviť zrkadlo úrovni slovenskej žurnalistiky“, potom tým v skutočnosti nastavil zrkadlo úrovni aktuálneho vykonávania prezidentskej funkcie i úrovni jeho samého ako hovorcu.
Každé veľké oklieštenie a porušenie slobody a demokracie začína malými, zdanlivo banálnymi krokmi. Tie neraz slúžia ako tester, ktorý ukáže mieru citlivosti spoločnosti a jej občanov na slobodu i na jej naštrbenie. Moc, ktorá zistí, že malé gestá zneužitia moci jej pohodlne prejdú, sa neskôr odváži na väčšie. Byť ľahostajný voči tým malým, znamená umožniť priestor pre väčšie a tiež umožniť dotyčným ľuďom pocit, že vo svojej mysli i vo svojom konaní nemusia nič korigovať. Každé podobné gesto môže pôsobiť do budúcnosti aj zastrašujúco, a to je zlý signál pre slobodu. Tá je vecou nás všetkých. Opatrenie proti redaktorke sa môže zdať banálne. No svojou podstatou presahuje priestory vrátnice prezidentského paláca. A to už také banálne nie je.
(SME, 2. 2. 2009)