Rozdelený islamský svet

Tradičná rivalita znemožňuje dlhodobé koalície

Jednotu vnútri islamských krajín, ale aj medzi nimi sťažujú náboženské, etnické, národné i hospodárske rozdelenia. V náboženskej oblasti sú to predovšetkým spory medzi sunnitmi a šíitmi, v politickej oblasti napätie medzi sekulárnym nacionalizmom a islamským fundamentalizmom. Jedným z hlavným historických prameňov týchto rozdelení je rozpad Osmanskej ríše, ako aj to, že Británia i Francúzsko pri stiahnutí sa z kolónií rozdeľovali územia medzi viaceré krajiny. Terorizmus nemá podporu nejakého jednotného celosvetového islamského frontu a na extrémistický džihád sú rozličné pohľady aj medzi samotnými islamskými duchovnými. Jediné, čo v islamskom svete všetkých spája, je úcta k Mohamedovi a posvätná Mekka.

Náboženské rozdelenie

Konflikty a napätia medzi rôznymi prúdmi islamu sú už oddávna prekážkou jednoty medzi moslimami. Dva najväčšie islamské smery tvoria sunnisti a šíiti, tretí najväčší, no menej vplyvný prúd tvoria charidžiti. V 18. storočí vzniklo hnutie obnovy ortodoxných sunnitov pod vedením Muhamada ibn Abda al-Wahhaba. Toto hnutie chcelo priviesť islamské náboženstvo k pôvodným koreňom. Najviac sa rozšírilo v Saudskej Arábii, kde kráľovská rodina vždy podporovala práve toto hnutie.

K rozdeleniu azda najviac prispel rozpor, ktorý nastal ešte počas vlády štvrtého kalifa po Mohamedovi, Aliho. Kým sunniti, ktorí tvoria asi 85 % moslimov uznávajú prvých troch kalifov, podľa šíitov iba Aliho možno považovať za oprávneného nástupcu Mohameda, pretože iba on bol Mohamedov pokrvný príbuzný. Druhým najvýraznejším rozdielom je vzťah k sunne, t. j. tradícii, ktorá je po Koráne najvýznamnejším prameňom. Kým sunniti považujú za sunnu iba súhrn Mohamedových činov a jeho učenia, šíiti sem zaraďujú ešte aj učenie a skutky imámov. Okrem toho sunniti uznávajú iba päť pilierov islamu (modlitba, vyznanie viery, almužna, pôst a púť do Mekky), no šíiti ako šiesty pilier uznávajú neomylnosť imámov, Mohamedových potomkov.

V Sýrii sú v jednoznačnej prevahe alaviti, ktorí tvoria jednu zo šíitskych odnoží, ktorej korene siahajú do 14. storočia.

Etnické rozdelenie

V priebehu storočí si osmanskí Turci podmanili Palestínu, Egypt, Sýriu, severnú Afriku a Mezopotámiu, t. j. dnešný Irak. Aj táto dejinná skutočnosť zohráva vážnu úlohu v tom, že arabskí moslimi nedôverujú modernejšiemu Turecku.

Dvadsať miliónov Kurdov je taktiež rozdelených. V severnom Iraku Kurdská demokratická strana (KDP) a Kurdská národná únia (PUK) bojujú proti sebe, na iných miestach politicko vojenské kurdské zoskupenia vykonávajú takpovediac partizánsku činnosť. Irán sa v súčasnosti chce stať lídrom islamského sveta, ale najväčšou prekážkou k tomuto vodcovstvu je skutočnosť, že jeho obyvateľstvo nie je arabského pôvodu. Okrem toho 95 % obyvateľov Iránu tvoria sunniti, len 5 % tvoria šíiti. Boj o líderstvo chce vyhrať aj Egypt, ktorý si na takúto pozíciu nárokuje na základe svojho geopolitického postavenia. Aj preto Irán nezabúda islamskému svetu pripomínať, že roku 1967 v Camp Davide Egypt uzavrel mierovú dohodu s Izraelom. Kým na jednej strane Sýria chce byť akýmsi mostom medzi Iránom a Irakom, Irán sa posúva k čoraz užšej spolupráci so Saudskou Arábiou. V Azerbajdžane niektoré zoskupenia túžia po Veľkom Azerbajdžane, ktorý by zahŕňal aj severnú časť Iránu, keďže 24 % obyvateľov Iránu tvoria Azeri. V severnej Afrike je zas veľký rozpor medzi arabmi a berbermi, ktorí síce v 7. storočí prijali islam, ale nie sú ochotní prijať islamské zákonodarstvo a nechcú sa nechať pohltiť arabskou kultúrou.

Politické rozdelenie

Popri náboženskom rozdelení je najväčším a nezmieriteľným protikladným vzťah medzi sekulárnym nacionalizmom a islamským fundamentalizmom, i keď ani tu nemožno urobiť jednoznačnú deliacu čiaru. Fundamentalistov nájdeme aj v takých krajinách Blízkeho Východu, ktoré sa viac prikláňajú k sekulárnemu nacionalizmu. V Iráne sa šíitski fundamentalisti dostali k moci roku 1979, keď Chomeini zvíťazil nad prozápadnou orientáciou dovtedajšej moci. Jeho nástupca Ali Khamenei si úplne podriadil pod svoju kontrolu súdnictvo, parlament, políciu i vojsko. Aj v Afganistane mali až donedávna moc fundamentalistickí talibanci, ktorí zaviedli islamské zákonodarstvo.

I keď vo vzťahu k islamskému svetu sa popri terorizme najviac hovorí práve o fundamentalistoch, pre väčšinu islamských krajín je charakteristický sekulárny nacionalizmus. Krajiny ako Egypt, Saudská Arábia, Turecko, či Pakistan odmietajú fundamentalizmus, zastávajú ideu sekulárneho štátu a politické rozhodnutia sa snažia oddeliť od náboženskej moci. Práve z tohto dôvodu majú omnoho lepšie vzťahy so Západom, ako fundamenalistické štáty. Aj preto bolo prekvapením, keď v Palestíne fundamentalistická organizácia Hamas, ktorá má aj vážne teroristické krídlo, s prevahou zvíťazila nad prozápadným Fatahom. Podľa pozorovateľov zvíťazila vďaka zdôrazňovaniu svätej vojny proti Západu. Sekulárny nacionalizmus je charakteristický aj pre Lýbiu, a to aj napriek tomu, že Kadáfí zaviedol tradičné islamské vzdelávanie a aj zákonodarstvo i súdnictvo spočíva na islamských náboženských zákonoch. V Sýrii bolo islamské fundalistické povstanie v rokoch 1979 – 1982 potlačené. V Palestíne bolo Hnutie za oslobodenie Palestíny od začiatku hnutím sekulárneho nacionalizmu. Naproti tomu pre Hamas je charakteristický náboženský fundamentalizmus, opakovane volajúci po svätej vojne.

Napätia medzi štátmi

V Turecku sú radikálni moslimi pod takou kontrolou, že sa nemôžu výraznejšie presadiť v domácej politike. Roku 1996 Turecko podpísalo dohodu o vojenskej spolupráci s Izraelom, čo vyvolalo veľkú nevôľu u jeho islamských susedov. V tejto dohode bolo zakotvené, že v prípade napadnutia Izraela Sýriou, Turecko poskytne Izraelu vojenskú pomoc. Roku 1997 musela odstúpiť proislamská Erbakanova vláda, strana Refah bola zakázaná a premiér Erbakan dostal zákaz päť rokov vykonávať politickú činnosť.

Napätie medzi Sýriou a Tureckom je ovplyvnené skutočnosťou, že roku 1939 sa od Sýrie, ktorá patrila pod Francúzsku nadvládu, odtrhla dnešná provincia Hatay a stala sa súčasťou Turecka. Pred časom sa sýrsky veľvyslanec vo Washingtone vyjadril, že „potom ako sme od Izraela zabrali späť Golanské výšiny, nadišiel čas, aby sme od Turecka získali späť Hatay“. Napätiu napomáha aj spor o vodné zdroje, ako aj to, že Sýria podporuje kurdských partizánov v Turecku. Napäté sú však aj vzťahy Sýrie s Irakom aj s Libanonom. Napätie vo vzťahu s Libanonom siaha do roku 1976, keď Sýria napadla Libanon a na jeho území umiestnila približne tridsaťpäťtisíc vojakov. K dlhodobým plánom Sýrie patrí aj pričlenenie Jordánska, ktoré bolo v čase rozkvetu osmanskej ríše súčasťou Veľkej Sýrie. Po vpáde Sýrie do Libanonu Jordánsko poskytlo podporu Iraku vo vojne v rokoch 1980 – 1988, a to strategicky z dôvodu rivality medzi Irakom a Sýriou. Po tejto vojne, ktorá začala nenápadným sporom o hranice, no prerástla do dlhej a ničivej vojny, Irak a Irán obnovili diplomatické vzťahy. Naďalej však trvajú spory o hranice, ako aj o kanál Shatt al Arab.

Vzťahy medzi Iránom a Spojenými arabskými emirátmi je naätý kvôli sporu o tri malé ostrovy pri vstupe do Perzského zálivu. Časť týchto ostrovov obsadil Irán v novembri 1971, iba dva dni pred vznikom SAE. Saudská Arábia a Jemen sa sporia o hranice. Spor sa tiahne od roku 1980, teda ešte spred zjednotením Jemenu, keď došlo k bojom medzi severojemenskými a saudskoarabskými oddielmi v pohraničnom pásme. Od čias zjednotenia Jemenu roku 1990 jemenskí nacionalisti vyvíjajú úsilie s cieľom získať späť niektoré územia, ktoré po dohode ešte roku 1934 pripadli Saudskej Arábii. Nedávno saudskoarabské oddieli obsadili neobývaný ostrov Harim patriaci Jemenu. Maroko a Alžírsko sa sporia o Západnú Saharu. Rok po smrti generála Franca Španielsko rozdelilo toto územie medzi Maroko a Mauretániu. O tri roky neskôr, roku 1979 sa Mauretánia vzdala kontroly nad Západnou Saharou, ktorú sa okamžite snažilo obsadiť Maroko. Roku 1992 malo byť v tejto oblasti pod dohľadom OSN referendum o budúcnosti tohto územia. Referendum však stroskotalo na otázke, kto je oprávnený hlasovať a kto nie.

Z uvedených skutočností jasne vidieť, že jednota islamského sveta je v nedohľadne a je takpovediac doráňaná z viacerých strán. Akékoľvek koalície boli vždy iba krátkodobé, zakaždým sa rozpadli v dôsledku tradičnej rivality. A čo sa týka postavenia Izraela, ten je obklopený nepriateľmi, ktorí sú síce rozdelení, no naďalej zostávajú nepriateľmi.

(DF 27/2006, s. 7)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs