V zrkadle augustových udalostí z roku 1968 sa odkrývajú aj groteskné príbehy komunistických karieristov schopných všetkého. Jedným z takýchto ľudí bol aj plk. JUDr. Zdeněk Číhal.
Na jeho príbeh ešte v sedemdesiatych rokoch upozornil český exilový časopis Listy.
Zdeněk Číhal pôvodne pracoval ako obuvník, neskôr ako skladník. Nástupom komunistického režimu sa okamžite adaptoval a za dva roky (!) „vyštudoval“ právo. Bez všeobecného stredoškolského vzdelania, bez najmenších základov z humanitných vied. Po dvojročnom zvládnutí štúdia práv sa roku 1951 okamžite stal predsedom okresného súdu. Bez akejkoľvek právnickej či súdnej praxe. O pár mesiacov už získal aj titul doktor práv a vzápätí sa stal predsedom krajského súdu.
Prebiehali politické procesy, perzekúcie, zatýkania nepohodlných osôb. Číhal spolu s ďalšími slúžil lojálne a bez námietok. Takíto ľudia mali moc nad osudmi ľudí, rozhodovali o ľudských životoch, o osudoch jednotlivcov i celých rodín, posielali ľudí na popravu, do uránových baní či iných pracovných táborov, oberali ich o byty a domy, do ktorých sa potom nasťahovali lojálni súdruhovia.
Aby toho nebolo málo, o päť rokov sa Číhal stal námestníkom ministra spravodlivosti a zároveň náčelníkom správy vojenských súdov. K takejto funkcii patrí aj vojenská hodnosť, takže nedávno ešte obuvník a skladník si teraz už písal nielen titul JUDr., ale zo dňa na deň bol z neho plukovník.
Keď v šesťdesiatych rokoch viacerí vojaci základnej služby spáchali samovraždu, súdruh Číhal oficiálne prehlásil, že mladí vojaci páchajú samovraždy preto, lebo chcú znepríjemniť život svojim veliteľom.
Šesťdesiate roky postupne naznačovali, že doba by sa mohla meniť. Keď rehabilitovali aspoň niektoré obete politických procesov z päťdesiatych rokov, bol to paradoxne práve Číhal, kto pozostalým odovzdal obálku so symbolickou finančnou čiastkou ako formou odškodnenia. Pri odovzdávaní obálok s peniazmi pre pozostalých si však neodpustil cynické poznámky.
V čase Pražskej jari súdruha Číhala zbavili všetkých funkcií. Aby sa adaptoval na novú situáciu, začal sa kriticky vyjadrovať o svojich bývalých kolegoch, spolusúdruhoch a ochrancoch a tvrdil, že vždy zmýšľal demokraticky, že síce urobil nejaké chyby, ale…
Najprv skúšal presvedčiť známeho novinára Pražskej jari a rozhlasového komentátora Karla Kyncla. Neúspešne. Potom písal listy novému straníckemu vedeniu. Takisto neúspešne.
Nakoniec v rovnakom duchu rozprával na záznam aj redaktorovi Slávovi Volnému, ktorému odovzdal aj kompromitujúce materiály na svojich niekdajších kolegov a súdruhov.
Po okupácii sa z neho opäť stal komunistický funkcionár a obávaný normalizátor. Robil nekompromisné politické čistky a zasahoval proti niekdajším protagonistom Pražskej jari. Zakrátko už bolo pripravené jeho menovanie do funkcie námestníka ministra vnútra.
Stalo sa však niečo, s čím nerátal. Sláva Volný po tom, ako emigroval a stal sa redaktorom rozhlasovej stanice Slobodná Európa, odvysielal všetko, čo mu kedysi Číhal hovoril na záznam. Definitívne ho tak znemožnil.
Krátkodobé pokrytecké divadlo, ktoré „adaptačne“ zahral v čase Pražskej jari, sa mu stalo osudným. On, komunistický karierista, z obuvníka predseda krajského súdu, plukovník, šéf vojenských súdov a námestník ministra spravodlivosti v päťdesiatych rokoch a v čase normalizácie už takmer námestník ministra vnútra sa odrazu ocitol mimo diania. Čo viac, prišiel o vojenskú hodnosť a odobrali mu aj všetky vyznamenania. Mal problém nájsť si vôbec nejaké zamestnanie.
Je to len jeden z mnohých príbehov komunistických karieristov, ktorí sa vždy a bez škrupulí prispôsobili daným podmienkam. V krutých päťdesiatych rokoch naplno slúžil režimu a robil v ňom závratnú kariéru, v krátkom čase uvoľnenia sa zahral na demokrata, aby sa potom opäť stal tvrdým normalizátorom. Aj keď jeho vlastné spôsoby sa mu vrátili.
Príbeh je to síce groteskný a absurdný, no smutný v tom, že takíto ľudia mali priam neobmedzenú moc nad životom a údelom druhých. Príbeh, ktorý zároveň ukazuje, v akom absurdom režime sme dlhý čas žili.