V sovietskych časoch Rusko stotožňovalo seba s celým Sovietskym zväzom. Kultúrne, civilizačne a tiež v rovine identity. Kým na jednej strane každá republika mala svoj príbeh, kultúrnu jedinečnosť a vlastnú identitu, na druhej strane Rusko svoju identitu spájalo so ZSSR. Ten mal zároveň svoje satelity východného bloku a bol svetovou veľmocou.
Po rozpade sovietskeho bloku a najmä po rozpade Sovietskeho zväzu dostala ruská identita a ruská hrdosť silnú ranu. Satelity sa vymanili spod ruskej nadvlády a aj bývalé sovietske regióny sa vrátili k svojej vlastnej identite. Tá ruská zostala akoby umenšená, zredukovaná len na daný geografický priestor a na prostredie ruských menšín v cudzine. Politická mapa bola prekreslená a zmenili sa aj kultúrne a geopolitické súradnice.
Všetky tieto rany sa ako traumy niesli prvými rokmi postsovietskeho Ruska. Tieto straty a túto nostalgiu za strateným svetom bolo potrebné nahradiť či vykompenzovať.
V tejto atmosfére silneli hlasy ruských nacionalistov a ultrakonzervatívcov odmietajúcich ruskú otvorenosť voči Západu. Oproti úvahám o začlenení Ruska do euroatlantických štruktúr presadzovali koncept eurázie, ktorý by Rusku vrátil stratenú pozíciu dominantnosti a tiež hrdosť a sebavedomie. Kontinentálna hegemónia mala byť opozíciou proti (euro)atlantizmu. Za týmto účelom Rusko začalo posilňovať svoje vzťahy s Čínou.
Tento v tom čase okrajový a bezvýznamný koncept šíril najmä nacionalisticky až fašizoidne ladený časopis Deň. Práve pre fašizoidné myšlienky bolo jeho vydávanie roku 1993 zakázané. Bol však premenovaný a vychádzal ďalej. Zástupcom šéfredaktora bol Alexander Dugin, radikálny ruský nacionalista, ktorý bol od začiatku jedným z najsilnejších zástancov tohto nového imperiálneho konceptu.
Dugin spolu s ďalšími radikálmi získaval čoraz viac pozornosti a verejného priestoru. Koncept eurázie predstavoval ako alternatívu voči Západu a euroatlantickému systému. Na miesto niekdajšej východnej mocnosti mala nastúpiť eurázijská veľmoc s novou civilizačnou identitou.
Tento koncept si vďaka Duginovi a spol. razil cestu do diskusií o zahraničnej politike a začali ho akceptovať aj viacerí dovtedy prozápadní ruskí politici. Stále bol však okrajovým konceptom bez významnejšieho vplyvu na ruskú zahraničnú politiku.
Avšak po vymenovaní Jevgenija Primakova za ministra zahraničných vecí roku 1996 sa už koncept eurázie stal súčasťou ruskej zahraničnej politiky. Dostal sa aj do vzdelávacieho systému. Primakov bol vždy v opozícii voči dominantnosti USA a vystupoval proti otvorenosti Ruska voči Západu.
Keď sa bývalý dôstojník KGB Vladimir Putin roku 2000 druhýkrát stal prezidentom, eurázijský koncept rétoricky ešte viac zradikalizoval.
Bol to aj úspech Dugina, ktorý mal z rôznych pozícií dlhodobý vplyv na ruské politické elity a mal kontakty na silové zložky. Tento ruský nacionalista neraz siaha aj k symbolom talianskeho fašizmu. Slovu „ruský“ dodáva imperiálny charakter, pričom ruský svet je tu protikladný k liberálnemu (a, samozrejme, upadajúcemu) Západu. Aj preto koncept ruského sveta spolu s konceptom eurázie Ruská pravoslávna cirkev na čele s patriarchom Kirillom tak silno podporuje.
Keď roku 2000 vzniklo Eurázijské ekonomické spoločenstvo, bol to prvý náznak inštitucionalizovania tohto konceptu.
Roku 2011 Putin hovoril o tzv. veľkej Európe (aj túto ideu prevzal do Dugina), ktorá má siahať od Dublinu po Vladivostok a ktorej súčasťou má byť Eurázijská únia. Tú sľúbil vytvoriť do roku 2015. Nesplnil to, no koncept začlenil do oficiálnej vízie ruskej budúcnosti a rekonštrukcie postsovietskeho priestoru. Koncept eurázie sa stal novým nástrojom ruskej propagandy. Pre Putina s Lavrovom sa stal zahraničnopolitickou prioritou.
Duginova fašizoidná ideológia je súčasťou ruského politického diskurzu a dnes v čase vojny nachádza zatiaľ vrcholnú realizáciu (Dugin už pred rokmi vyzýval k likvidovaniu Ukrajincov). Agresia voči Ukrajine ukazuje, že koncept eurázie nie je len ekonomický, ale najmä geopolitický a ideologický. Radikálni zástancovia eurázie sú najväčšími štváčmi proti Ukrajine.