Sloboda a politika: vzťah, ktorý musíme nanovo premyslieť

Otázka slobody bola viac alebo menej v rôznych formách prítomná a reflektovaná v každej dobe. V tej našej však skúmanie akejkoľvek otázky politickej filozofie speje k otázke slobody.

 

Vnútorný priestor človeka bol v dejinách definovaný zväčša vo vzťahu k tomu, čo prichádza z vonkajšieho sveta. Až do čias Augustina Aurelia a jeho teórie slobody bol pojem slobody chápaný nepoliticky, bez vzťahu k obci, polis. V dôsledku vonkajšej neslobody vyrástla vnútorná potreba pocitu slobody. Tak bola sloboda najprv definovaná z hľadiska protikladu k vonkajšej neslobode a podrobenosti. Samozrejme nebolo by možné zakúsiť komplexnú slobodu, keby v nejakej miere nebolo možné zakúsiť slobodu vonkajšiu.

Isaiah Berlin rozlišuje dve vymedzenia slobody: pozitívne a negatívne. „Pozitívna“ sloboda sa týka otázky, čo alebo kto je prameňom takej moci, ktorá môže niekomu nariadiť, aby robil to a nie ono, respektíve aby bol taký a nie iný. Toto vymedzenie slobody obsahuje otázku toho, aby človek mohol byť pánom sám sebe. „Negativna“ sloboda sa týka toho, aký veľký je priestor, v ktorom subjekt – jednotlivec alebo skupina ľudí – môže robiť to, čo je schopný robiť, alebo byť taký, aký vie byť bez zasahovania druhých. Ide tu teda o hranice konania, o otázku, kde sa stretáva sloboda človek s jej vonkajším obmedzením. Pritom platí, že „nik nemôže zakusovať slobodu na úkor druhých“. V reálnych situáciách sa však tieto dva pojmy a vymedzenia slobody často prelínajú. Rozdiel medzi nimi sa stáva zjavným zvlášť vtedy, keď sa tieto dve roviny dostanú do protikladu. Toto „pozitívne“ a „negatívne“ vymedzenie slobody je tak zároveň rozlíšením vonkajšej a vnútornej slobody. To tiež znamená, že sloboda, popri tom, že má aj metafyzickú rovinu, je hlboko praktickou slobodou zasahujúcou náš život tu a teraz.

Sloboda a politika

Vzťah medzi slobodou a politikou však nie je jednoznačný, čoho dôkazom sú totalitné režimy. Hoci už v 17. a 18. storočí mnohí myslitelia spájali slobodu s otázkou bezpečia, v dvadsiatom storočí sa priepasť medzi politikou a slobodou prehĺbila. Sloboda sa už nestáva cieľom politiky, ale, ako upozorňuje Hannah Arendtová, okrajovou záležitosťou. A tak kým v antike túžba po slobode viedla k spoločenskej, respektíve politickej činnosti, dnes práve v mene slobody nás napĺňa nedôvera k politike, ktorá prerastá do nezáujmu o ňu.

Takto sa však natíska otázka osobnej a spoločenskej činnosti a spolu s tým aj otázka zamerania vôle v jednom i druhom prípade. Montesquieu i Arendtová sú zajedno v tom, že slobodné konanie vo všeobecnosti nie je pod kontrolou intelektu, či vôle, preto jeho korene treba hľadať v základných princípoch. Takýmito princípmi sú napríklad česť a spravodlivosť, pričom tieto sa konkretizujú prostredníctvom činnosti. Lenže v istom zmysle sa takýmto základným princípom činnosti môže stať aj nenávisť, strach, či nedôvera.

Starosť – ale o čo?

Ľudia v žiadnej historickej etape však „nemali v takej úcte politickú činnosť a nezaodeli túto sféru takou vznešenosťou“ ako občania Grécka a Ríma (Arendtová). Slobodní občania antickej obce sa pokúsili politickú moc prerozdeliť medzi sebou, a to v prospech obce, čiže pre spoločné dobro; toto bol základ ich pocitu slobody. Naopak moderný človek chce vidieť v slobode záruku osobného blaha. Vzťah antického človeka k politike (a tým aj k slobode) bol teda celkom odlišný ako u moderného človeka. V mene slobody a kvôli nej vstupoval grécky alebo rímsky občan do spoločenskej sféry a politickej činnosti. Politická činnosť v gréckom polis sa týkala celkom konkrétnych skutočností každodenného života slobodných občanov. Každé spoločenské konanie bolo vlastne politickým konaním a toto politické konanie tak bolo skutočne starosťou o obec, polis, o veci verejné.

Sloboda bola teda v antike predovšetkým politickou kategóriou. Najprv Epiktetos posunul tému slobody z vonkajšieho priestoru obce do vnútra človeka, potom Pavol z Tarzu a o niečo neskôr Augustinus Aurelius svojím myslením umožnili, že sloboda sa stala filozofickou témou.

Otázka spravodlivosti

História už veľakrát ukázala, že s prepojením slobody a politiky sa objavuje aj ďalšia otázka – otázka spravodlivosti, respektíve nespravodlivosti. Dejinné skúsenosti kladú pred nás otázku, čo máme robiť, aby sme znížili mieru nespravodlivosti, alebo ešte lepšie, aby sme nespravodlivosť zo spoločnosti celkom vylúčili. O to viac, ak zisťujeme, že mechanizmy, ktoré by mali garantovať právo a spravodlivosť, nie vždy dokážu byť skutočne garanciou.

Tu sa však dostávame aj k otázke spoločného dobra a jeho realizácie. V tejto súvislosti Rawls poukazuje na to, že hodnota slobody závisí aj od moci okolností. Ide tu o to, aby v spoločnosti neboli také výkyvy vo fungovaní inštitúcií, ktoré by umožnili rozdielnu vymoženosť práva, či rozdielny prístup v realizovaní spravodlivosti, práv a slobôd občanov.

Demokracii vrátiť ľudskosť

Hannah Arendtová vychádzajúc z určitej krízy moderného sveta sa pokúsila reinterpretovať ono politikum v kontexte novodobého kultúrneho vývoja. Jej cieľom bolo, aby západná demokracia znovu získala svoj ľudský rozmer. V otázke realizovania politických cieľov prísne rozlišuje medzi súkromným a verejným životom, čo je podľa nej potrebné k tomu, aby demokratický západný svet svoj cit pre slobodu realizoval na princípoch spravodlivosti.

Kým Arendtová je vzhľadom na reálny výsledok skeptická, Rawls je optimistickejší, pretože verí v realizáciu práv a slobôd fungujúcich na báze spravodlivosti a kontrolovaných politickým spoločenstvom. Tak ako nemožno ľahkovážne obchádzať otázku moci, nemožno ľahkovážne obchádzať ani otázku vzťahu slobody a politiky, ani otázku spravodlivosti. Nanovo premyslieť, poctivo a dôsledne reflektovať tieto otázky patrí medzi úlohy, ktoré naďalej stoja nielen pred celým globálnym svetom, ale i pred naším malým lokálnym svetom aj osemnásť rokov po novembri ’89.

(Domino efekt 46/2007, s. 32-33)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs