Sloboda a demokracia nie sú samozrejmé. Obete okupácie by o tom vedeli hovoriť

 

August 1968 ukázal, že komunistický totalitný režim nemožno reformovať. Buď komunistický režim, a preto vo svojej logike jedine totalitný a represívny, alebo systém demokratický a slobodný. Pokusy dostať sa niekam doprostred (viď Dubček) logicky narazili na vlastný vnútorný rozpor a končili fiaskom.

Podobne aj udalosti z roku 1956 v Maďarsku alebo zo začiatku osemdesiatych rokov v Poľsku ukázali, že keď susediace krajiny s totalitnými režimami spoločne vytvárajú pevnú alianciu satelitov jedného totalitno-veľmocenského centra, nemožno presadiť zmenu režimu v jednej jedinej krajine nezávisle od iných. Dejiny strednej Európy ukázali, že v takejto konštelácii predpokladom zásadnej spoločenskej zmeny sú na seba nadväzujúce a vzájomne sa dopĺňajúce zmeny vo všetkých okolitých krajinách. Len takto sa jednotlivé režimy stávajú neudržateľné a každá jedna zmena je podnetom pre ďalšie.

Jednotlivé pokusy reformovať systém znútra či revolučne prostredníctvom nespokojnej masy izolovane v jedinej krajine zákonite končili tvrdou normalizáciou – pod kuratelou Moskvy a s represiami zo strany jej bezvýhradne lojálnych posluhovačov. Normalizácia zanechala množstvo obetí: obetí na životoch i obetí v podobe rôznorodých represálií ničiacich životy a životné perspektívy jednotlivcov i celých rodín.

Jednotlivé pokusy, akokoľvek neúspešné a tvrdo potierané však vytvorili silnú stopu v kolektívnom vedomí, z ktorého si postupne razili cestu k slobode. Zostávali ako pripomienka, ktorá zneisťovala samotný režim a pobádala odvážnych jednotlivcov, aby zápasili za slobodu pre všetkých, aby sa o ňu opakovane zasadzovali aj za cenu straty vlastného pohodlia.

Na pozadí tohto dejinného príbehu poznačeného zmarenými životmi, obeťami nevinných, množstvom perzekvovaných či množstvom zmarených životných perspektív sú javy ako odhaľovanie búst či tabúľ ľuďom spoluzodpovedným za zločiny totalitného režimu, socialistické nostalgie a komunistické obdivy a v neposlednom rade poškuľovanie po putinovskej Moskve prejavom patologickej mysle, resp. rozvratnej politiky.

Sloboda a demokracia nie sú samozrejmé. Jan Palach i všetky obete augusta 1968, ako aj následnej normalizácie by o tom vedeli hovoriť.

Tak ako sa sloboda nezrodila sama od seba, ani sa sama neskvalitní. Kvalita a funkčnosť demokracie závisia od toho, akým politikom umožňujeme rozhodovať o našej prítomnosti i budúcnosti. Závisia aj od toho, na aké hodnoty si aj v kontexte politiky nárokujeme. V neposlednom rade aj od toho, či trvanie na demokratických pravidlách a hodnotách slobody a demokracie, ako aj kritiku ich porušovania budeme vnímať len ako výkriky niekoľkých naivných intelektuálov, alebo ako jediný zmysluplný smer našej dejinnej cesty.