Dejiny nám už dostatočne ukázali, že rozmach zla sa začína zdanlivo nenápadnými a neškodnými situáciami, ktoré sa v danej chvíli ešte otvorene nespájajú s rizikom či ohrozením, no pomáhajú rozširovať priestor vplyvu a spoločenského akceptovania onoho zla.
Takéto rozširovanie priestoru a relativizovanie morálky v zdanlivo neškodných situáciách v minulosti viedlo k vážnym následkom pre celú spoločnosť, dokonca k následkom neľudským a tragickým.
Nedávne pozvanie fašistov na spomienku na Sviečkovú manifestáciu bolo takýmto rozšírením priestoru ich spoločenského akceptovania a zároveň otvoreným relativizovaním morálky predstaviteľmi práve tej inštitúcie, ktorá takéto relativizovanie odmieta. Ukazuje sa, že ho odmietajú iba relatívne.
V slušnej spoločnosti sa s fašistami nebaví. Nepozývajú sa na spomienkové slávnosti a nehlasuje sa s nimi. V slušnej spoločnosti sa fašisti nevolia do žiadnych orgánov (k hrádzi proti extrémizmu sa už koalícia radšej ani nepriznáva a Bugárovcom už zjavne nevadí ani zahlasovať za autora fašizoidných textov). Ani sa nepozývajú do mediálnych diskusií.
K prípadnej podpore ich najnovšieho návrhu zákona treba povedať, že skutočnou podstatou problému nie je návrh takého či onakého zákona, podstatou je verejná podpora fašistov. Kto sa raz vyjadrí, že odmieta ideológiu neznášanlivosti, nemôže jej nositeľom podávať ruku s odôvodnením, že ak je návrh dobrý, či rozumný, nie je dôvod o ňom nediskutovať či nepodporiť ho. Práveže v takejto špecifickej situácii je na to veľmi vážny dôvod: tým dôvodom je odmietnutie verejnej podpory fašistov a ich ideológie, odmietnutie spôsobom, že sa o ich návrhoch nediskutuje a nehlasuje.
Oni v tejto etape totiž nič viac ani nechcú ani nepotrebujú. Je im ukradnuté, či ich návrhy niekto schváli alebo nie. Ide im o to, aby si rozširovali priestor vplyvu. V tom, zdá sa, nachádzajú pomocnú ruku u tých, ktorí by ich v mene slušnosti a demokracie mali odmietnuť nie veľkolepými vyhláseniami a rétorickými cvičeniami, ale v konkrétnych situáciách v praxi.