Krajiny, ktoré sa zúčastnili okupácie Československa, vydali v decembri 1989 vyhlásenie, v ktorom označili vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa za porušenie medzinárodného práva. Dokonca aj Moskva vtedy prehlásila, že obsadenie Československa bolo v rozpore s medzinárodným právom.
V auguste 1968 sa na okupácii Československa zúčastnilo pol milióna vojakov Varšavskej zmluvy. Okupačné vojsko malo vyše šesťtisíc tankov.
Od novembra 1968 tu boli už iba sovietske jednotky. Bola tu umiestnená tzv. Stredná skupina vojsk Sovietskeho zväzu. Pôvodne malo ísť o dočasné umiestnenie, no zostali až do konca totalitného režimu. Ba chceli tu byť ešte dlhšie: dokonca aj po novembrových udalostiach tu chcela Moskva ponechať niekoľko svojich jednotiek ešte na päť rokov. Odsun bol napokon dojednaný do roku 1991.
Prví sovietski vojaci opustili Československo už v apríli 1989 na základe iniciatívy Michaila Gorbačova, ktorý v decembri 1988 na pôde OSN oznámil zámer zredukovať počet sovietskych jednotiek v krajinách tzv. východného bloku. Nešlo len o politiku tzv. perestrojky, ale bolo to aj kvôli katastrofálnemu stavu sovietskej ekonomiky.
Územie vtedajšieho Československa postupne opustilo 73 500 sovietskych vojakov a 39 tisíc rodinných príslušníkov. Poslední sovietski vojaci odišli z Československa v júni 1991.
Sovietske jednotky mali v Československu viac ako osemdesiat posádok, z toho šestnásť na Slovensku. Spôsobili smrť vyše štyristo občanov Československa a vyše päťsto ťažko zranených. Najviac obetí na životoch bolo v dôsledku dopravných nehôd, ktoré sovietski vojaci spôsobili napríklad pod vplyvom alkoholu, pre zlý technický stav ich vojenských vozidiel alebo pre inú nezodpovednosť pri presunoch.
Rozhodujúce slovo pri vyšetrovaní prípadov usmrtení našich občanov mala sovietska prokuratúra. O výsledkoch „vyšetrovania“ sa vo väčšine prípadov nikto nič nedozvedel – ani pozostalí obetí, ani československé úrady. To všetko v rámci tzv. bratskej pomoci.